V nedeľu 24. mája 1998 Jeho Excelencia biskup Salvador Lazo predniesol slávnostné a historické Vyznanie viery adresované Jeho Svätosti pápežovi Jánovi Pavlovi II. O 10:30 hod. (po sv. omši o 9:00) v kostole Panny Márie Víťaznej v Manile na Filipínach Jeho Excelencia, emeritný biskup v San Fernando, v diecéze La Union, Salvador Lazo vykonal slávnostný akt vyznania viery. Pripojac sa k zomrelým – francúzskemu arcibiskupovi Marcelovi Lefebvrovi a brazílskemu biskupovi Antoniovi de Castro Mayerovi a súc presvedčený, že ako katolícky biskup je zodpovedný za Cirkev vyučujúcu, uznal za svoju povinnosť podľa svedomia uskutočniť verejný akt vyznania viery proti novému učeniu Svätého Otca, ktoré je v rozpore s Tradíciou katolíckej Cirkvi. Biskup tiež napísal otvorený list Jeho Eminencii Jaime kardinálovi Sinovi, v ktorom protestuje proti nedávnemu ekumenickému modlitbovému stretnutiu, ktoré sa konalo 8. mája 1998 v manilskej katedrále.
Jeho Svätosti, pápežovi Jánovi Pavlovi II.,
rímskemu biskupovi a vikárovi Ježiša Krista
Nástupcovi sv. Petra, kniežaťa apoštolov
Najvyššiemu pastierovi všeobecnej Cirkvi
Patriarchovi Západu, Prímasovi Talianska
Arcibiskupovi a Metropolitovi Nezávislej Rímskej Provincie Mesta Vatikán
Svätý Otče,
Jeho Svätosti, pápežovi Jánovi Pavlovi II.,
rímskemu biskupovi a vikárovi Ježiša Krista
Nástupcovi sv. Petra, kniežaťa apoštolov
Najvyššiemu pastierovi všeobecnej Cirkvi
Patriarchovi Západu, Prímasovi Talianska
Arcibiskupovi a Metropolitovi Nezávislej Rímskej Provincie Mesta Vatikán
Svätý Otče,
počas desiateho výročia konsekrácie štyroch katolíckych biskupov Jeho Excelenciou arcibiskupom Marcelom Lefebvrom, kvôli prežitiu katolíckej viery, s mocou Božej milosti týmto vyhlasujem, že som Rímskym Katolíkom. Moje náboženstvo založil Ježiš Kristus, keď povedal Petrovi tieto slová: „Ty si Peter [t. j. skala] a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16,18).
Svätý Otče, moje vyznanie je vyznanie apoštolské. Poklad (depozit) viery pochádza od Ježiša Krista a bol zavŕšený smrťou posledného z apoštolov. Rímskokatolíckej Cirkvi bola daná úloha viesť k spáse duše až do konca časov.
Sv. Pavol tak učil Timoteja: „Ó, Timotej, opatruj poklad“ (1 Tim 6,20), poklad viery!
Svätý Otče, zdá sa, akoby mi sv. Pavol hovoril:
„Opatruj poklad… poklad, ktorý ti bol zverený, nie ten, ktorý si sám objavil. Dostal si ho a nevytvoril podľa svojich vedomostí. Nie je to ovocie niečieho uvažovania, ale učenia. Nie je na súkromné použitie, ale patrí k všeobecnej tradícii. Nevyšiel z teba, ale prišiel k tebe. Mysliac na toto, nemôžeš sa nazývať jeho autorom, ale iba obyčajným nositeľom. Nie si jeho iniciátorom, ale jeho učňom. Nie je tvojou vecou meniť ho, ale je tvojou povinnosťou sa ním riadiť" (Svätý Vincent z Lerinu, Commonitorium, č. 21).
A svätý I. vatikánsky koncil zase učí:
"Náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola totiž predložená ľudskej mysli k zdokonaleniu ako nejaký filozofický vynález, ale iba zverená ako božský poklad Kristovej Snúbenici, aby bola verne strážená a neomylne vykladaná. Preto má byť tiež zachovaný stále rovnaký zmysel posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nie je možné sa od tohto zmyslu odkláňať pod zámienkou a v mene vyššieho poznania“ (Dogmatická konštitúcia Dei Filius, Denzinger 1800).
"Duch Svätý totiž nebol prisľúbený Petrovým nástupcom, aby z jeho vnuknutia objavovali nové učenie, lež aby za jeho asistencie od apoštolov tradované Zjavenie čiže poklad (depozit) viery sväto ochraňovali a verne vykladali" (I. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Pastor Aeternus, Denzinger 1836).
A ďalej:
"...pápežská moc nie je neobmedzená; nielenže nesmie meniť nič, čo vyplýva z božského ustanovenia (napr. nemôže zrušiť biskupskú jurisdikciu), ale je povinný budovať, nie ničiť (porov. 2 Kor 10,8); je viazaný prirodzeným zákonom, takže nemôže zasievať zmätok v Kristovom ovčíne" (Dict. de Theol. Cath., II, kol. 12039 2040).
Rovnako sv. Pavol potvrdzuje vieru svojim konvertitom:
"Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba kázali evanjelium odlišné od toho, ktoré sme vám kázali, nech je prekliaty!" (Gal 1,8).
Toto je v skratke moje stanovisko ako katolíckeho biskupa v súvislosti s pokoncilovými reformami Druhého vatikánskeho koncilu. Ak koncilové reformy budú v súlade s vôľou Ježiša Krista, potom s radosťou prispejem k ich uskutočňovaniu. Ak je však cieľom reforiem zničenie katolíckeho náboženstva založeného Ježišom Kristom, potom odmietam spolupracovať.
Svätý otče, v roku 1969 prišla z Ríma správa do San Fernanda v diecéze La Union na Filipínach. Písalo sa v nej, že tridentská sv. omša bude zrušená a namiesto nej bude zavedený Novus Ordo Missae. Nebol uvedený žiaden dôvod. Keďže príkaz vyšiel z Ríma, podriadili sme sa mu bez akýchkoľvek námietok (Roma locuta est, causa finita est).
V roku 1993, 23 rokov po mojej biskupskej vysviacke, som odišiel do penzie. Vtedy som spoznal skutočnú príčinu nelegálneho zrušenia tradičnej sv. omše. Starodávna omša bola prekážkou pre zavedenie ekumenizmu. Katolícka omša obsahovala katolícke dogmy, ktoré protestanti popierajú. Aby sa teda dosiahla jednota s protestantskými sektami, musela byť tridentská sv. omša odmietnutá a nahradená Novus Ordo Missae. Novus Ordo Missae bol produktom P. Annibale Bugniniho, slobodomurára. Šesť protestantských pastorov pomohlo P. Bugninimu pri tvorbe tohto obradu. Inovátori sa postarali o to, aby v modlitbách nezostali žiadne katolícke dogmy, ktoré sú nepríjemné protestantským ušiam. Všetko, čo plne vyjadruje katolícke dogmy, bolo odstránené a nahradené veľmi nejednoznačnými sprotestantizovanými a heretickými prvkami. Zmenili sa dokonca aj konsekračné slová, ktoré nám dal Ježiš Kristus. Po týchto úpravách sa stal nový omšový obrad viac protestantským ako katolíckym. Protestanti tvrdia, že omša je iba jedlom, prijímaním, hostinou, pamiatkou.
Tridentský koncil však zdôraznil skutočnosť sv. omše ako obety, ktorá je nekrvavým sprítomnením krvavej Kristovej obety na Kalvárii.
"Tento náš Boh a Pán sa síce chcel raz na oltári kríža v smrti priniesť ako obeta Bohu Otcovi, aby tak odtiaľ zaistil (naše) večné vykúpenie. (…) preto chcel pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, svojej milovanej neveste Cirkvi zanechať viditeľnú obetu, ako to vyžaduje prirodzenosť ľudí; v tejto obete sa predstavuje tá krvavá obeta, ktorá mala byť raz prinesená na kríži, aby jej pamiatka zostala zachovaná až do konca sveta (…)" (Denzinger 938).
Svätá omša je teda čo do dôsledku aj prijímaním obety, ktorá sa predtým slávila: hostinou, kde sa požíva ten, ktorý sa obetoval. Teda ak niet obety, nemôže byť ani prijímania. Omša je v prvom rade a predovšetkým obetou a v druhom rade prijímaním alebo (eucharistickou) hostinou. Je tiež potrebné poznamenať, že Novus Ordo Missae nepriamo popiera skutočnú Kristovu prítomnosť v Najsvätejšej Eucharistii. To isté platí o cirkevnej doktríne o transsubstanciácii.
V dôsledku vyššie uvedeného sa úloha kňaza ako obetníka v Novus Ordo Missae zredukovala na toho, ktorý predsedá zhromaždeniu. Teraz je predsedajúcim zhromaždenia. Z tohto dôvodu stojí otočený tvárou v tvár veriacim. V tridentskej sv. omši sa kňaz naopak obráti smerom k svätostánku a k oltáru, na ktorom je Kristus.
Keď som sa dozvedel o týchto zmenách, rozhodol som sa prestať sláviť nový omšový obrad, ktorý som slávil viac ako 27 rokov z poslušnosti voči svojim cirkevným predstaveným. Vrátil som sa k tridentskej sv. omši, pretože toto je omša ustanovená Ježišom Kristom pri Poslednej večeri, ktorá je nekrvavým obnovením krvavej obety Ježiša Krista na Kalvárii. Toto je sv. omša všetkých čias, ktorá posvätila životy miliónov veriacich počas celých vekov.
Svätý otče, pri všetkej úcte, ktorú k Vám a k Apoštolskej stolici sv. Petra prechovávam, nemôžem prijať Vaše vlastné učenie o „všeobecnej spáse“, ktoré je v rozpore so Svätým Písmom.
"Náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola totiž predložená ľudskej mysli k zdokonaleniu ako nejaký filozofický vynález, ale iba zverená ako božský poklad Kristovej Snúbenici, aby bola verne strážená a neomylne vykladaná. Preto má byť tiež zachovaný stále rovnaký zmysel posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nie je možné sa od tohto zmyslu odkláňať pod zámienkou a v mene vyššieho poznania“ (Dogmatická konštitúcia Dei Filius, Denzinger 1800).
"Duch Svätý totiž nebol prisľúbený Petrovým nástupcom, aby z jeho vnuknutia objavovali nové učenie, lež aby za jeho asistencie od apoštolov tradované Zjavenie čiže poklad (depozit) viery sväto ochraňovali a verne vykladali" (I. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Pastor Aeternus, Denzinger 1836).
A ďalej:
"...pápežská moc nie je neobmedzená; nielenže nesmie meniť nič, čo vyplýva z božského ustanovenia (napr. nemôže zrušiť biskupskú jurisdikciu), ale je povinný budovať, nie ničiť (porov. 2 Kor 10,8); je viazaný prirodzeným zákonom, takže nemôže zasievať zmätok v Kristovom ovčíne" (Dict. de Theol. Cath., II, kol. 12039 2040).
Rovnako sv. Pavol potvrdzuje vieru svojim konvertitom:
"Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba kázali evanjelium odlišné od toho, ktoré sme vám kázali, nech je prekliaty!" (Gal 1,8).
Toto je v skratke moje stanovisko ako katolíckeho biskupa v súvislosti s pokoncilovými reformami Druhého vatikánskeho koncilu. Ak koncilové reformy budú v súlade s vôľou Ježiša Krista, potom s radosťou prispejem k ich uskutočňovaniu. Ak je však cieľom reforiem zničenie katolíckeho náboženstva založeného Ježišom Kristom, potom odmietam spolupracovať.
Svätý otče, v roku 1969 prišla z Ríma správa do San Fernanda v diecéze La Union na Filipínach. Písalo sa v nej, že tridentská sv. omša bude zrušená a namiesto nej bude zavedený Novus Ordo Missae. Nebol uvedený žiaden dôvod. Keďže príkaz vyšiel z Ríma, podriadili sme sa mu bez akýchkoľvek námietok (Roma locuta est, causa finita est).
V roku 1993, 23 rokov po mojej biskupskej vysviacke, som odišiel do penzie. Vtedy som spoznal skutočnú príčinu nelegálneho zrušenia tradičnej sv. omše. Starodávna omša bola prekážkou pre zavedenie ekumenizmu. Katolícka omša obsahovala katolícke dogmy, ktoré protestanti popierajú. Aby sa teda dosiahla jednota s protestantskými sektami, musela byť tridentská sv. omša odmietnutá a nahradená Novus Ordo Missae. Novus Ordo Missae bol produktom P. Annibale Bugniniho, slobodomurára. Šesť protestantských pastorov pomohlo P. Bugninimu pri tvorbe tohto obradu. Inovátori sa postarali o to, aby v modlitbách nezostali žiadne katolícke dogmy, ktoré sú nepríjemné protestantským ušiam. Všetko, čo plne vyjadruje katolícke dogmy, bolo odstránené a nahradené veľmi nejednoznačnými sprotestantizovanými a heretickými prvkami. Zmenili sa dokonca aj konsekračné slová, ktoré nám dal Ježiš Kristus. Po týchto úpravách sa stal nový omšový obrad viac protestantským ako katolíckym. Protestanti tvrdia, že omša je iba jedlom, prijímaním, hostinou, pamiatkou.
Tridentský koncil však zdôraznil skutočnosť sv. omše ako obety, ktorá je nekrvavým sprítomnením krvavej Kristovej obety na Kalvárii.
"Tento náš Boh a Pán sa síce chcel raz na oltári kríža v smrti priniesť ako obeta Bohu Otcovi, aby tak odtiaľ zaistil (naše) večné vykúpenie. (…) preto chcel pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, svojej milovanej neveste Cirkvi zanechať viditeľnú obetu, ako to vyžaduje prirodzenosť ľudí; v tejto obete sa predstavuje tá krvavá obeta, ktorá mala byť raz prinesená na kríži, aby jej pamiatka zostala zachovaná až do konca sveta (…)" (Denzinger 938).
Svätá omša je teda čo do dôsledku aj prijímaním obety, ktorá sa predtým slávila: hostinou, kde sa požíva ten, ktorý sa obetoval. Teda ak niet obety, nemôže byť ani prijímania. Omša je v prvom rade a predovšetkým obetou a v druhom rade prijímaním alebo (eucharistickou) hostinou. Je tiež potrebné poznamenať, že Novus Ordo Missae nepriamo popiera skutočnú Kristovu prítomnosť v Najsvätejšej Eucharistii. To isté platí o cirkevnej doktríne o transsubstanciácii.
V dôsledku vyššie uvedeného sa úloha kňaza ako obetníka v Novus Ordo Missae zredukovala na toho, ktorý predsedá zhromaždeniu. Teraz je predsedajúcim zhromaždenia. Z tohto dôvodu stojí otočený tvárou v tvár veriacim. V tridentskej sv. omši sa kňaz naopak obráti smerom k svätostánku a k oltáru, na ktorom je Kristus.
Keď som sa dozvedel o týchto zmenách, rozhodol som sa prestať sláviť nový omšový obrad, ktorý som slávil viac ako 27 rokov z poslušnosti voči svojim cirkevným predstaveným. Vrátil som sa k tridentskej sv. omši, pretože toto je omša ustanovená Ježišom Kristom pri Poslednej večeri, ktorá je nekrvavým obnovením krvavej obety Ježiša Krista na Kalvárii. Toto je sv. omša všetkých čias, ktorá posvätila životy miliónov veriacich počas celých vekov.
Svätý otče, pri všetkej úcte, ktorú k Vám a k Apoštolskej stolici sv. Petra prechovávam, nemôžem prijať Vaše vlastné učenie o „všeobecnej spáse“, ktoré je v rozpore so Svätým Písmom.
Svätý otče, budú všetci ľudia spasení? Ježiš Kristus chcel, aby boli všetci ľudia vykúpení. Aj skutočne za všetkých zomrel. Nie všetci ľudia však budú spasení, pretože nie všetci spĺňajú všetky potrebné podmienky na to, aby sa mohli počítať medzi Božích vyvolených v nebi.
Predtým, ako Ježiš Kristus vstúpil do neba, zveril svojim apoštolom povinnosť ohlasovania evanjelia všetkému stvoreniu. Už vo svojom poučení hovorí, že nie všetky duše budú spasené. Povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15-16).
Sv. Pavol to odôvodňuje v poučení svojim konvertitom:
„Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva" (1 Kor 6, 9-10).
Svätý otče, sme povinní rešpektovať falošné náboženstvá? Ježiš Kristus založil iba jednu Cirkev, v ktorej možno dôjsť k večnému spaseniu. Je to svätá, katolícka a apoštolská Cirkev. Keď nám Kristus odovzdával všetky náuky a pravdy potrebné pre spásu, nepovedal: majte v úcte všetky falošné náboženstvá. V skutočnosti bol Boží Syn ukrižovaný, pretože nesúhlasil s kompromisom proti svojmu učeniu.
V roku 1910 pápež sv. Pius X. vo svojom liste varoval, že medzináboženský duch je súčasťou veľkého odpadlíckeho hnutia, ktoré sa v každej krajine organizuje kvôli jednej celosvetovej Cirkvi. Pápež Lev XIII. varoval: „A ďalej tým, že prijímajú do svojich radov príslušníkov všetkých možných náboženstiev, dosahujú v praxi to, že im vštepia ten veľký blud dnešnej doby, že nie je potrebné sa zaujímať o náboženstvo a že medzi náboženstvami niet rozdielu. Tento postup je zaiste myslený s cieľom zániku všetkých náboženstiev, predovšetkým katolíckeho, ktoré nemožno bez vrcholného bezprávia porovnávať so všetkými ostatnými, pretože jediné zo všetkých je pravé" (Encylika Humanum genus).
Sledujeme teda nasledujúci proces: OD KATOLICIZMU K PROTESTANTIZMU, OD PROTESTANTIZMU K MODERNIIZMU, OD MODERNIIZMU K ATEIZMU.
Ekumenizmus, ktorý sa dnes praktizuje, je diametrálne odlišný od tradičnej katolíckej doktríny a praxe. Jedno pravé náboženstvo ustanovené naším Pánom stavia na rovnakú úroveň s falošnými náboženstvami, ktoré vytvoril človek – čo pápeži po celé storočia katolíkom absolútne zakazovali: „Je jasné, že Svätý Stolec sa za týchto okolností nemôže žiadnym spôsobom zúčastniť na týchto konferenciách. Z týchto dôvodov sa nemôžu katolíci zúčastňovať takýchto akcií a podporovať ich." (pápež Pius XI., Mortalium animos).
Som oddaný večnému Rímu, Rímu svätých apoštolov Petra a Pavla. Nemôžem podporovať slobodomurársky Rím. Pápež Lev XIII. odsúdil slobodomurárstvo vo svojej encyklike Humanum Genus v roku 1884. Rovnako neprijímam modernistický Rím. Pápež sv. Pius X. odsúdil modernizmus vo svojej encyklike Pascendi Dominici Gregis v roku 1907.
Nemôžem slúžiť Rímu ovládanému slobodomurármi, ktorí sú agentmi Lucifera, kniežaťa diablov. Ale podporujem Rím, ktorý vedie katolícku Cirkev k tomu, aby verne plnila Vôľu Ježiša Krista na slávu Najsvätejšieho Trojjediného Boha - Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého.
Považujem sa za šťastného, pretože v súčasnej kríze katolíckej Cirkvi sa mi dostalo milosti návratu do Cirkvi, ktorá trvá na katolíckej Tradícii. Vďaka Bohu znova slúžim tradičnú sv. omšu, omšu ustanovenú Pánom Ježišom pri Poslednej večeri, omšu mojej kňazskej vysviacky.
Nech mi blahoslavená Panna Mária, svätý Jozef, svätý Anton, môj patrón, svätý Michal a môj anjel strážny, pomáhajú zostať verným katolíckej Cirkvi založenej Ježišom Kristom na spásu ľudí.
Nech mi je daná milosť zostať a zomrieť v lone svätej rímskokatolíckej apoštolskej Cirkvi, ktorá pretrváva na starodávnej Tradícii, a aby som mohol byť vždy verným kňazom a biskupom Ježiša Krista, Božieho Syna.
S úctou,
+ Biskup Salvador L. Lazo, DD
Emeritný biskup v San Fernando v diecéze La Union
Filipínska republika
+ Biskup Salvador L. Lazo, DD
Emeritný biskup v San Fernando v diecéze La Union
Filipínska republika
(Biskup Salvador Lazo sa narodil v roku 1918 vo Faire na Filipínach, v roku 1943 vstúpil do seminára Krista Kráľa v Manile. Jeho štúdium prerušila druhá svetová vojna a japonská a americká okupácia Filipín. Na kňaza bol vysvätený v roku 1947. Po šiestich rokoch mu bola pridelená práca v seminári v Manile, kde ako rektor 17 rokov vyučoval latinčinu a filozofiu. V roku 1970 bol vysvätený za biskupa a menovaný za pomocného biskupa v Tuguegarao. O sedem rokov neskôr sa stal sufragánom v diecéze Nueva Segovia. V roku 1980 bol menovaný za apoštolského administrátora v San Fernade a o necelý rok neskôr sa stal ordinárom v diecéze San Fernado de La Union. V roku 1993 biskup Lazo odchádza do penzie. V roku 1995 opúšťa Novus ordo štruktúry a vstupuje k Bratstvu sv. Pia X. Zomrel v apríli roku 2000.)
preložil MiDi
(Zawsze Wierni č. 4/1998)
