Drahí veriaci, človek je bytím, ktoré bez Boha existovať nemôže. Jednak v biologickom, ale aj v duchovnom zmysle. A preto nemáme inú voľbu, musíme žiť takým spôsobom, aby sme konali zhodne s Božou vôľou. Boh samozrejme udržiava aj bytie hriešnika, aj zatvrdilého hriešnika, ale taký zatvrdilý hriešnik, ktorý dostal biologický život, nemá život milosti v žiadnom momente svojej existencie. A keď sa mu skončí pozemský život, bude musieť prejsť do strašnej večnosti, teda do večného zatratenia.
Ako sa spájame s Pánom Bohom? Čo nás s Ním viaže? Viažu nás predovšetkým tri teologické cnosti: viera, nádej a láska. Pomocou týchto cností máme prístup k Bohu, máme kontakt s Pánom Bohom. Pre nás, žijúcich na zemi, je viera nepostrádateľná. Aj sv. apoštol Pavol hovorí, že bez viery sa nemožno páčiť Bohu. Ale o akú vieru ide sv. Pavlovi? Ide o nejakú subjektívnu predtuchu o tom, že jestvuje nejaké vyššie bytie? Že jestvuje nejaká vyššia sila? Či ide o akúkoľvek vieru alebo náboženstvo, aké poznáme vo svete? Judaizmus, islam, budhizmus, hinduizmus… či ide o protestantizmus? Či o tú vieru, ktorú majú východní schizmatici?
Nie, ide o to, že len tá viera spája človeka s Bohom a len tá viera dokáže človeka duchovne formovať, ktorá spočíva v tom, že človek prijíma všetko, čo Boh o sebe povedal. To nie je o tom, že ja tvorím dogmy rôzneho druhu, ktoré sa mi páčia. Ja len prijímam tie dogmy, ktoré Pán Boh zjavil. Boh sa postupne zjavoval človeku počnúc momentom stvorenia a potom počas vekov hovoril cez patriarchov, prorokov, hovoril tiež cez apoštolov. Ale v konečnom dôsledku k nám konkrétne prehovoril cez svojho Syna, ktorý nám dal plné zjavenie. Človek je povinný prijať celosť Božieho zjavenia, ktoré bolo ukončené smrťou posledného apoštola sv. Jána. Nič viac, z tých vecí, ktoré sú nám potrebné k spaseniu, nám už Pán Boh nezjaví. Ale to, čo nám bolo zjavené a zverené katolíckej Cirkvi, musíme prijať v celosti. Nemôžeme súhlasiť s vierou protestantov, ktorí niektoré elementy z Božieho zjavenia prijímajú, ale iné zavrhujú ako falošné alebo irelevantné.
Keby akýkoľvek človek mal úmysel odmietnuť hoc len jeden článok viery, aj keby sa zdal v jeho očiach najmenej podstatný, vtedy by sa postavil nad pravdovravnú autoritu Boha, povýšil by sa nad majestát jeho všemohúcnosti a sám by tým chcel vykonať Jeho nápravu. Taký človek sa nemôže páčiť Bohu.
Toto všetko hovorím v kontexte piatkových udalostí a búrky, ktorá sa ženie mysľami veriacich katolíkov a ktorí sa dnes, napr. vo varšavsko-pražskej diecéze nemôžu zúčastniť tridentskej sv. omše (indultu) potom, ako pápež vydal svoje motu proprio, ktoré má za cieľ zničenie svätej omše. Ak sa začítame do tých textov, vidíme, že de facto ide o to, najprv silne obmedziť možnosti, neotvárať nové miesta, kňazi musia prosiť o povolenie, všetko sa musí opierať o sv. stolicu… To znamená, že ostane vybraných možno len zopár kňazov, aj to skôr takých, ktorí budú presiaknutí modernizmom a len tí budú môcť slúžiť tradičnú sv. omšu, aj to len kde-tam v nejakom vedľajšom kostolíku, nie vo farnosti. Tak, aby to nikto nevidel, nikto o tom nepočul, aby sa to čo najrýchlejšie skončilo. A vidíme horlivosť napríklad lokálneho biskupa, ktorý okamžite pár hodín po vydaní motu proprio informoval kňazov, že najbližšiu nedeľu sv. omša v diecéze nebude a zajtra sa bude treba pozrieť na biskupské smernice, čo bude ďalej s tzv. indultmi.
Prečo taká veľká prísnosť zo strany pokoncilových pápežov? Všetci, s malou výnimkou Benedikta XVI., preukazovali veľkú prísnosť. Ako môžeme vidieť, v „cirkvi nového adventu“ sa vynoril „neokatechumenátny obrad", ktorý vedie k tomu, že títo ľudia sa neangažujú v živote svojich farností, ale sa organizujú kde-tu po salónikoch, zhromažďujú sa počas sobôt, vysluhujú si tam posediačky svoje pobožnosti a pápeži ich chvália. Potvrdzujú ich štatúty, dávajú im odporúčania, rozposielajú misionárov, otvárajú špeciálne semináre pre kňazov-presbyterov tohto smeru a so všetkým súhlasia. Prečo je tomu tak? Prečo jestvuje súhlas alebo prinajmenšom tichý súhlas so všetkými tými zneužitiami, ktoré sa dejú v kostoloch, všetkými zneucteniami Najsvätejšej Sviatosti, kňazstva, so zosmiešňovaním obety svätej omše rôznymi spôsobmi, ktoré možno vidieť napr. na detských omšiach alebo nejakých iných animovaných omšiach, ktoré sa nezhodujú s povahou Kalvárie? K tomuto je úplné ticho.
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Rítus je totiž nositeľom viery. Akonáhle bola zmenená viera, hneď na to bol zmenený aj rítus. Rítus formuje vieru. Hovorí o tom pápež Pius XII.: „kult, ktorý Cirkev skladá Najdokonalejšiemu a Všemohúcemu Bohu je podľa jasných slov sv. Augustína neustálym vyznaním katolíckej viery.“ Samozrejme, pápež Pius XII. tu píše o katolíckom kulte, o tradičnej sv. omši. Tradičná svätá omša je dogma viery formou modlitby. A táto dogma viery formuje mentalitu ľudí. A teda keď dogmy viery boli napadnuté a porušené, bol vytvorený nový rítus, ktorý má odovzdávať vieru „cirkvi nového adventu“.
Toto náboženstvo sa volá náboženstvom človeka. Náboženstvo Boha a náboženstvo človeka sa nemôže vzájomne stretnúť, pretože medzi Bohom a tvorcom náboženstva človeka je nepriateľstvo. Kto je tvorcom náboženstva človeka? Je to lucifer. To on nahováral ľuďom, že budete ako Boh bez Boha. On stvoril to nové náboženstvo. On zasial tie zrná neprávosti v ľudských rozumoch. Človek chce od toho momentu tvoriť náboženstvo, ktoré mu bude vzdávať hold, ktoré bude vzdávať hold všetkým jeho potrebám, rovnako aj tým hriešnym.
Ak sa pozrieme na to náboženstvo „cirkvi nového adventu“, tak so zdesením možno vidieť množstvo príznačných elementov, ktoré ukazujú, v čom spočíva náboženstvo človeka. Náboženstvo človeka je charakteristické tým, že človek a jeho potreby, ako som už hovoril, sú v centre. Keď vojdeme do kostola „cirkvi nového adventu“, dokonca i keď je to ešte kostol postavený v minulosti pre tradičnú sv. omšu a teraz je okupovaný modernistami, čo nám udrie do očí? To, že najčastejšie v centre nie je Kristus, ani kríž, často ani bohostánok. Ale čo vidíme v centre? Kreslo, resp. trón celebranta. Stáva sa, že tam ešte býva starý oltár a pred ním na stupňoch si sedí celebrant na tróne. A kde je bohostánok? Občas kdesi na bočnom oltári alebo na bočnej stene. Kde je kríž? Kdesi vedľa stola. A čo je najdôležitejším liturgickým predmetom? Mikrofón. Kňaz má byť videný, má ho byť počuť. Je tak dôležitý, že má byť počas celebrácie videná jeho tvár, máme počuť, čo hovorí, namiesto toho, aby sme v tichom uzobraní adorovali Boha, ktorý sa za nás obetuje svojmu nebeskému Otcovi a vylieva na nás žriedla milostí.
Je toho však oveľa viac. Aj keď sa pozrieme na učenie „cirkvi nového adventu“ znovu vidíme veľmi príznačné veci. Nad niektorými kostolmi, minimálne v Nemecku, vejú dúhové zástavy, ktoré sú symbolom hriechu volajúceho do neba o pomstu. A či tí custodes traditionis, ako nazval pápež biskupov, strážia tradíciu? Či vyjadrujú rozhorčenie? A či sám rímsky biskup – pápež – zasiela odsudzujúce listy tým kňazom, ktorí sa odvážili chváliť hriech? Je ticho ako po smrti organistu. Ticho, ktoré je súhlasom s touto skazou. „Cirkev nového adventu“ nie je prísna na nikoho, okrem tých, ktorí chcú vyznávať katolícku vieru.
Keď prichádzame do katolíckej svätyne, čo nám udiera do očí? Prvá vec, že ani kňaz, ani akýkoľvek človek, biskup či dokonca pápež, nie je taký dôležitý, aby zaujal Kristovo miesto. Centrom je Kristus, kríž a bohostánok. A miesto človeka? Na kolenách v geste adorácie pred Božím majestátom. Tradičná sv. omša v sebe obsahuje všetky dogmy, ktoré musíme konkrétnym spôsobom vyznávať. Je proklamáciou dogmy o Najsvätejšej Trojici. Koľko je v nej len modlitieb k Najsvätejšej Trojici. Je proklamáciou kráľovskej hodnosti Božieho Syna. On je v centre, on je na tróne.
V tradičnej sv. omši vidíme tiež poukázanie na to, kým je človek bez Boha a že Boha potrebuje najprv prosiť vďaka zásluhám Kristových bolestných múk a potom potrebuje milosť, aby sa povzniesol z hriechu a vydával ovocie obrátenia. Vidíme tú česť, ktorá je preukazovaná aj vonkajšími obradmi. A tiež učenie, ktoré je s tým spojené. Tradičná svätá omša nedovoľuje holdovať ľudskej slabosti. Sv. omša je obetou. Ak niekto prichádza na sv. omšu, aby sa zúčastnil toho, čo Kristus robí na oltári pri kalvárskej obete, potom je rovnako viazaný obetovať svoj život. Ale nie svoju hriešnosť v tom zmysle, že k tomu priložím svoje hriechy, ale len moju vojnu s hriechom a slabosťou – moje duchovné úsilie neurážať a nekrižovať Pána Ježiša vo svojom tele. Tradičná sv. omša je anti-ekumenická. Nenávidel ju Martin Luther, nenávidel ju Ján Kalvín, nenávidia ju všetci heretici, židia, pretože ona je tým svetlom, ktoré mení ľudí.
Nie, ide o to, že len tá viera spája človeka s Bohom a len tá viera dokáže človeka duchovne formovať, ktorá spočíva v tom, že človek prijíma všetko, čo Boh o sebe povedal. To nie je o tom, že ja tvorím dogmy rôzneho druhu, ktoré sa mi páčia. Ja len prijímam tie dogmy, ktoré Pán Boh zjavil. Boh sa postupne zjavoval človeku počnúc momentom stvorenia a potom počas vekov hovoril cez patriarchov, prorokov, hovoril tiež cez apoštolov. Ale v konečnom dôsledku k nám konkrétne prehovoril cez svojho Syna, ktorý nám dal plné zjavenie. Človek je povinný prijať celosť Božieho zjavenia, ktoré bolo ukončené smrťou posledného apoštola sv. Jána. Nič viac, z tých vecí, ktoré sú nám potrebné k spaseniu, nám už Pán Boh nezjaví. Ale to, čo nám bolo zjavené a zverené katolíckej Cirkvi, musíme prijať v celosti. Nemôžeme súhlasiť s vierou protestantov, ktorí niektoré elementy z Božieho zjavenia prijímajú, ale iné zavrhujú ako falošné alebo irelevantné.
Keby akýkoľvek človek mal úmysel odmietnuť hoc len jeden článok viery, aj keby sa zdal v jeho očiach najmenej podstatný, vtedy by sa postavil nad pravdovravnú autoritu Boha, povýšil by sa nad majestát jeho všemohúcnosti a sám by tým chcel vykonať Jeho nápravu. Taký človek sa nemôže páčiť Bohu.
Toto všetko hovorím v kontexte piatkových udalostí a búrky, ktorá sa ženie mysľami veriacich katolíkov a ktorí sa dnes, napr. vo varšavsko-pražskej diecéze nemôžu zúčastniť tridentskej sv. omše (indultu) potom, ako pápež vydal svoje motu proprio, ktoré má za cieľ zničenie svätej omše. Ak sa začítame do tých textov, vidíme, že de facto ide o to, najprv silne obmedziť možnosti, neotvárať nové miesta, kňazi musia prosiť o povolenie, všetko sa musí opierať o sv. stolicu… To znamená, že ostane vybraných možno len zopár kňazov, aj to skôr takých, ktorí budú presiaknutí modernizmom a len tí budú môcť slúžiť tradičnú sv. omšu, aj to len kde-tam v nejakom vedľajšom kostolíku, nie vo farnosti. Tak, aby to nikto nevidel, nikto o tom nepočul, aby sa to čo najrýchlejšie skončilo. A vidíme horlivosť napríklad lokálneho biskupa, ktorý okamžite pár hodín po vydaní motu proprio informoval kňazov, že najbližšiu nedeľu sv. omša v diecéze nebude a zajtra sa bude treba pozrieť na biskupské smernice, čo bude ďalej s tzv. indultmi.
Prečo taká veľká prísnosť zo strany pokoncilových pápežov? Všetci, s malou výnimkou Benedikta XVI., preukazovali veľkú prísnosť. Ako môžeme vidieť, v „cirkvi nového adventu“ sa vynoril „neokatechumenátny obrad", ktorý vedie k tomu, že títo ľudia sa neangažujú v živote svojich farností, ale sa organizujú kde-tu po salónikoch, zhromažďujú sa počas sobôt, vysluhujú si tam posediačky svoje pobožnosti a pápeži ich chvália. Potvrdzujú ich štatúty, dávajú im odporúčania, rozposielajú misionárov, otvárajú špeciálne semináre pre kňazov-presbyterov tohto smeru a so všetkým súhlasia. Prečo je tomu tak? Prečo jestvuje súhlas alebo prinajmenšom tichý súhlas so všetkými tými zneužitiami, ktoré sa dejú v kostoloch, všetkými zneucteniami Najsvätejšej Sviatosti, kňazstva, so zosmiešňovaním obety svätej omše rôznymi spôsobmi, ktoré možno vidieť napr. na detských omšiach alebo nejakých iných animovaných omšiach, ktoré sa nezhodujú s povahou Kalvárie? K tomuto je úplné ticho.
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Rítus je totiž nositeľom viery. Akonáhle bola zmenená viera, hneď na to bol zmenený aj rítus. Rítus formuje vieru. Hovorí o tom pápež Pius XII.: „kult, ktorý Cirkev skladá Najdokonalejšiemu a Všemohúcemu Bohu je podľa jasných slov sv. Augustína neustálym vyznaním katolíckej viery.“ Samozrejme, pápež Pius XII. tu píše o katolíckom kulte, o tradičnej sv. omši. Tradičná svätá omša je dogma viery formou modlitby. A táto dogma viery formuje mentalitu ľudí. A teda keď dogmy viery boli napadnuté a porušené, bol vytvorený nový rítus, ktorý má odovzdávať vieru „cirkvi nového adventu“.
Toto náboženstvo sa volá náboženstvom človeka. Náboženstvo Boha a náboženstvo človeka sa nemôže vzájomne stretnúť, pretože medzi Bohom a tvorcom náboženstva človeka je nepriateľstvo. Kto je tvorcom náboženstva človeka? Je to lucifer. To on nahováral ľuďom, že budete ako Boh bez Boha. On stvoril to nové náboženstvo. On zasial tie zrná neprávosti v ľudských rozumoch. Človek chce od toho momentu tvoriť náboženstvo, ktoré mu bude vzdávať hold, ktoré bude vzdávať hold všetkým jeho potrebám, rovnako aj tým hriešnym.
Ak sa pozrieme na to náboženstvo „cirkvi nového adventu“, tak so zdesením možno vidieť množstvo príznačných elementov, ktoré ukazujú, v čom spočíva náboženstvo človeka. Náboženstvo človeka je charakteristické tým, že človek a jeho potreby, ako som už hovoril, sú v centre. Keď vojdeme do kostola „cirkvi nového adventu“, dokonca i keď je to ešte kostol postavený v minulosti pre tradičnú sv. omšu a teraz je okupovaný modernistami, čo nám udrie do očí? To, že najčastejšie v centre nie je Kristus, ani kríž, často ani bohostánok. Ale čo vidíme v centre? Kreslo, resp. trón celebranta. Stáva sa, že tam ešte býva starý oltár a pred ním na stupňoch si sedí celebrant na tróne. A kde je bohostánok? Občas kdesi na bočnom oltári alebo na bočnej stene. Kde je kríž? Kdesi vedľa stola. A čo je najdôležitejším liturgickým predmetom? Mikrofón. Kňaz má byť videný, má ho byť počuť. Je tak dôležitý, že má byť počas celebrácie videná jeho tvár, máme počuť, čo hovorí, namiesto toho, aby sme v tichom uzobraní adorovali Boha, ktorý sa za nás obetuje svojmu nebeskému Otcovi a vylieva na nás žriedla milostí.
Je toho však oveľa viac. Aj keď sa pozrieme na učenie „cirkvi nového adventu“ znovu vidíme veľmi príznačné veci. Nad niektorými kostolmi, minimálne v Nemecku, vejú dúhové zástavy, ktoré sú symbolom hriechu volajúceho do neba o pomstu. A či tí custodes traditionis, ako nazval pápež biskupov, strážia tradíciu? Či vyjadrujú rozhorčenie? A či sám rímsky biskup – pápež – zasiela odsudzujúce listy tým kňazom, ktorí sa odvážili chváliť hriech? Je ticho ako po smrti organistu. Ticho, ktoré je súhlasom s touto skazou. „Cirkev nového adventu“ nie je prísna na nikoho, okrem tých, ktorí chcú vyznávať katolícku vieru.
Keď prichádzame do katolíckej svätyne, čo nám udiera do očí? Prvá vec, že ani kňaz, ani akýkoľvek človek, biskup či dokonca pápež, nie je taký dôležitý, aby zaujal Kristovo miesto. Centrom je Kristus, kríž a bohostánok. A miesto človeka? Na kolenách v geste adorácie pred Božím majestátom. Tradičná sv. omša v sebe obsahuje všetky dogmy, ktoré musíme konkrétnym spôsobom vyznávať. Je proklamáciou dogmy o Najsvätejšej Trojici. Koľko je v nej len modlitieb k Najsvätejšej Trojici. Je proklamáciou kráľovskej hodnosti Božieho Syna. On je v centre, on je na tróne.
V tradičnej sv. omši vidíme tiež poukázanie na to, kým je človek bez Boha a že Boha potrebuje najprv prosiť vďaka zásluhám Kristových bolestných múk a potom potrebuje milosť, aby sa povzniesol z hriechu a vydával ovocie obrátenia. Vidíme tú česť, ktorá je preukazovaná aj vonkajšími obradmi. A tiež učenie, ktoré je s tým spojené. Tradičná svätá omša nedovoľuje holdovať ľudskej slabosti. Sv. omša je obetou. Ak niekto prichádza na sv. omšu, aby sa zúčastnil toho, čo Kristus robí na oltári pri kalvárskej obete, potom je rovnako viazaný obetovať svoj život. Ale nie svoju hriešnosť v tom zmysle, že k tomu priložím svoje hriechy, ale len moju vojnu s hriechom a slabosťou – moje duchovné úsilie neurážať a nekrižovať Pána Ježiša vo svojom tele. Tradičná sv. omša je anti-ekumenická. Nenávidel ju Martin Luther, nenávidel ju Ján Kalvín, nenávidia ju všetci heretici, židia, pretože ona je tým svetlom, ktoré mení ľudí.
Nie nadarmo pápež s takou prísnosťou vystúpil proti tradičnej sv. omši. Uvedomoval si, že dokonca aj keď je táto omša slúžená modernistom, tak mysliacich ľudí vedie v určitom momente k tomu, že sa začnú pýtať: čo hlbšie je za tým? Uvedomoval si, že tí ľudia začnú premýšľať o tom, čo sa skrýva za týmito obradmi a prečo to nekorešponduje s tým, čo je teraz, v tej „oficiálnej cirkvi“. Tí ľudia sa budú pýtať a budú hľadať pravú náuku. Nie tú náuku, ktorá bola formulovaná na Druhom vatikánskom koncile, tými, ktorí ešte za Pia XII. boli odsúdení a mali zákaz vyučovať, tak ako napríklad otec „cirkvi nového adventu“ Yves Congar alebo Jean Daniélou, či Hans Küng a veľa veľa iných expertov. Títo boli Piom XII. odsúdení a následne Jánom XXIII. a Pavlom VI. vyzdvihnutí na teologických expertov Druhého vatikánskeho koncilu. To oni tvorili dokumenty, to oni písali schémy, presviedčali biskupov o svojich modernistických tézach.
Vidíme, že modernisti budú robiť všetko pre to, aby zničili svätú omšu a zabránili rozšíreniu Kristovho náboženstva, aby potom čo najviac ľudí, i keď v mnohých prípadoch nevedome, priľnulo k náboženstvu človeka.
Ešte donedávna muselo Bratstvo znášať veľa znevážení nielen od modernistov, ale aj od všetkých tých indultných, ktorí sa vysmievali z našich garáží*, odsudzovali nás, že sme neposlušní a schizmatici, že odmietame natiahnutú ruku pápeža, ktorá je pripravená dohodnúť sa, že nechceme prijať všetky tie kanonické statusy, ktoré nám Rím ponúka, že sme hrdí atď.
Vidíme, že modernisti budú robiť všetko pre to, aby zničili svätú omšu a zabránili rozšíreniu Kristovho náboženstva, aby potom čo najviac ľudí, i keď v mnohých prípadoch nevedome, priľnulo k náboženstvu človeka.
Ešte donedávna muselo Bratstvo znášať veľa znevážení nielen od modernistov, ale aj od všetkých tých indultných, ktorí sa vysmievali z našich garáží*, odsudzovali nás, že sme neposlušní a schizmatici, že odmietame natiahnutú ruku pápeža, ktorá je pripravená dohodnúť sa, že nechceme prijať všetky tie kanonické statusy, ktoré nám Rím ponúka, že sme hrdí atď.
Teraz vidíme, k čomu by viedla táto poslušnosť. Náš ctihodný zakladateľ arcibiskup Marcel Lefebvre dokonale predvídal, ako sa to všetko bude točiť. Nemohol veriť heretikovi, nech bol ktokoľvek, pretože vedel, že heretik sa bude vždy snažiť nejakým spôsobom nanútiť svoju herézu iným. A teda, ak chceme byť poslušní pápežom od sv. Petra po Pia XII., potom sa musíme strániť pokoncilových pápežov. Nemôžeme byť poslušní im a zároveň aj tým po Pia XII. Pretože medzi jedným a druhým učením je obrovská priepasť. A tiež nemôžeme žiť v schizofrénii a myslieť si, že medzi týmito učeniami môže nastať zmier. Škoda tých ľudí, ktorí márnia celé hodiny, aby skúšali interpretovať Druhý vatikánsky koncil v duchu Tradície, keď sa ukazuje, že aj samotní biskupi a pápež sa vôbec nezaujímajú o ich prácu.
V tomto ťažkom čase by sme mali pamätať na dve veci. Mali by sme postupovať tak, ako križovaný Kristus, ktorý sa nevyhrážal, neblúznil, nehádzal blesky, ale modlil sa za tých, ktorí mu spôsobovali utrpenie slovami „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Veľa sa modlite za pápeža, každodenne sa za neho modlite, pretože je už starší človek. A Kristus ho môže zavolať a povedať: „vydaj počet zo svojho vladárenia“. Modlime sa za tých biskupov a kňazov, ktorí prenasledujú Tradíciu, ktorí zakazujú omše. Nech sa našich sŕdc nezhostí nenávisť. Kristus nás učí, aby sme milovali nepriateľov a modlili sa za tých, ktorí nás prenasledujú.
A druhá vec s tým súvisí: nech svätá omša pre nás nie je iba prázdnym znakom, ale nech skutočne premieňa náš život. Nech nás vedie k tomu, že budeme Bohu obetovať náš život ako hodný dar. Boh nám dá milosť, ktorá nech nás premení, aby sme na oltári mohli Bohu obetovať svoj život spolu s Kristom. To je veľká úloha. Nestačí len prichádzať a byť prítomný na svätej omši. Musíme obetu svätej omše roztiahnuť na celý svoj život, aby sme sa týmto spôsobom premieňali.
Nech nám Najsvätejšia Panna Mária vyprosí ten dar lásky k nepriateľom a stálosti v našej viere. Amen.
(mierne skrátené)
preložil MiDi
zdroj: Katolícka omša je svetlom, ktoré premieňa ľudí - kázeň z 18.07.2021
*Bratstvo má niektoré kaplnky zriadené v bývalých garážových priestoroch
