Krátke zhrnutie hlavných omylov koncilovej ekleziológie

1. „Latitudinaristické“ a ekumenické ponímanie Cirkvi


S ponímaním Cirkvi ako „Božieho ľudu“ sa dnes stretávame v mnohých oficiálnych dokumentoch: v koncilových spisoch Unitatis redintegratio, Lumen gentium, v novom cirkevnom práve, v apoštolských listoch pápeža Jána Pavla II. Catechesi tradendae, v jeho príhovore v anglikánskom kostole v Canterbury a v ekumenickom direktóriu Ad totam Ecclesiam vydanom Sekretariátom pre jednotu kresťanov. Toto poňatie vyjadruje zjavne latitudinaristického ducha a falošný ekumenizmus.

Z toho všetkého vyplývajú jednoznačne bludárske dôsledky: Povolenie výstavby sál, ktoré sú určené pre ekumenický pluralizmus, vydávanie ekumenických Biblií, ktoré sa už nezhodujú s katolíckou exegézou a ekumenické obrady ako tie v Canterbury.

V Unitatis redintegratio sa hovorí, že rozdelenie kresťanov „je pre svet predmetom pohoršenia a stojí v ceste ohlasovaniu evanjelia všetkému stvoreniu..., že Duch Svätý neodmieta používať iné náboženstvá ako prostriedok na spásu.“ Rovnaké omyly sa opakujú v Catechesi tradendae Jána Pavla II. V rovnakom duchu a s tvrdeniami, ktoré odporujú tradičnej viere, vyhlásil Ján Pavol II. 25. mája 1982 v katedrále v Canterbury, „že existuje Kristovo prisľúbenie a dôvera, že Duch Svätý uzdraví rozštiepenia v Cirkvi, ktoré boli do nej vnesené už v prvých časoch po sviatku Turíc“. Akoby jednota Kréda v Cirkvi nikdy nebola.

Pojem „Boží ľud“ vedie k názoru, že protestantizmus je len jednou osobitnou formou toho istého kresťanského náboženstva.

Druhý vatikánsky koncil učí „pravej jednote v Duchu Svätom“ s heretickými sektami (Lumen Gentium) „a určitému, nie dokonalému spoločenstvu s nimi“ (Unitatis redintegratio, 3).

Táto ekumenická jednota odporuje encyklike Satis Cognitum Leva XIII., ktorá učí, že Ježiš Kristus nezaložil Cirkev, ktorá v sebe zahŕňa viacero spoločností, ktoré sú nám síce istým spôsobom blízke, ale jedna od druhej sa navzájom líšia, takže nie sú zjednotené jedným zväzkom, ktorý môže tvoriť jednu a jedinú Cirkev.“

Práve tak stojí táto ekumenická jednota v protiklade k encyklike Humani Generis Pia XII., ktorá odsudzuje názor, že je možné nutnosť príslušnosti ku katolíckej Cirkvi zredukovať na ľubovoľnú formu; je v protiklade tiež k encyklike Mystici Corporis toho istého pápeža s odsúdením pojmu „pneumatická“ Cirkev, ktorá by bola neviditeľným zväzkom medzi spoločenstvami odtrhnutými vo viere.

Tento ekumenizmus stojí tiež v rozpore k učeniu Pia XI. Uvedenému v encyklike Mortalium animos: „V tomto bode je vhodné upozorniť na určitý nesprávny názor a odmietnuť, čo je základom tohto mnohotvárneho hnutia a pomocou ktorého sa nekatolíci usilujú dosiahnuť jednotu kresťanských cirkví. Zástancovia tohoto názoru sa stále znova odvolávajú na Kristove slová: ,aby všetci jedno boli...‛ (Jn 17, 21) a ,... bude jedno stádo a jeden pastier‛ (Jn 10, 16) a tvrdia, že Kristus vyslovil týmito slovami želanie alebo prosbu, ktorá doteraz nie je splnená. Naozaj tvrdia, že jednota vo viere a v moci, ktoré sú jednými zo znakov pravej Kristovej Cirkvi, prakticky až doteraz nikdy neexistovala a neexistuje ani teraz.“

Tento ekumenizmus, odsúdený katolíckou morálkou a katolíckym právom, ide tak ďaleko, že dovoľuje prijímanie sviatostí pokánia, Eucharistie a pomazania chorých z rúk „nekatolíckych úradných osôb“ (nové cirkevné právo, kánon 844) a napomáha „ekumenickej pohostinnosti“ tým, že k tomu zmocňuje katolícke úradné osoby.

Všetko toto stojí v otvorenom protiklade s Božím zjavením, ktoré vyžaduje „odlúčenie“ a odmieta zjednotenie „medzi svetlom a tmou, medzi veriacimi a neveriacimi, medzi chrámom Boha a chrámom siekt“ (porov. 2 Kor. 6, 14–18).

2. Demokraticko-kolegiálna moc Cirkvi

Po tom, čo dnešní modernisti otriasli jednotou viery, pokúšajú sa zničiť jednotu vedenia a hierarchickú štruktúru Cirkvi.

Táto náuka, predložená už v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium je potvrdená aj novým cirkevným právom (kánon 336). V tejto náuke sa uvádza, že kolégium biskupov v spojení s pápežom požíva najvyššiu moc v Cirkvi, a to zo zvyku a trvalo.

Táto náuka o dvojitej najvyššej moci stojí v protiklade s náukou a praxou učiteľského úradu Cirkvi, zvlášť objasnenej na Prvom vatikánskom koncile (Dz. 3055) a v encyklike Leva XIII. Satis cognitum. Iba pápež má najvyššiu moc, ktorú zdieľa iba vtedy a tak, ako uzná za vhodné a o ktorú sa delí len v mimoriadnych prípadoch.

K tomuto ťažkému omylu sa pripája demokratická orientácia Cirkvi, podľa ktorej moc prebýva vnútri „Božieho ľudu“, ako je to definované v novom cirkevnom práve. Tento jansenistický omyl bol odsúdený bulou Pia VI. Auctorem fidei (Dz. 2602).

Tieto tendencie sa na „báze“ účasti na vykonávaní moci, znova objavujú v zriadení inštitúcie synody, v biskupských konferenciách, v kňazských a pastierskych radách a v mnohých druhoch rímskych a národných komisiách a rovnako v rehoľných spoločenstvách [porov. Prvý vatikánsky koncil (Dz. 3061) a nové cirkevné právo, kánon 447].

Odbúranie autority v Cirkvi je prameňom anarchie a neporiadku, ktorý dnes všade vládne.

3. Falošné prirodzené ľudské práva

Vyhlásenie Dignitatis humanae Druhým vatikánskym koncilom obhajuje existenciu falošných prirodzených ľudských práv v náboženskej oblasti, v protiklade k učeniu pápežov, ktorí také rúhanie výslovne popierajú.

Pius IX. v encyklike Quanta Cura a v Syllabe, Lev XIII. v encyklike Libertas praestantissimum a Immortal Dei a Pius XII. vo svojej reči Ci Riesco ku katolíckym právnikom Talianska popierajú, že rozum a Zjavenie takéto práva zakladajú.

Druhý vatikánsky koncil všeobecne vyznáva, že „pravda nemôže byť nanútená iným spôsobom, než mocou samotnej pravdy“, čo vyslovene stojí v protiklade k učeniu Pia VI. voči jansenistom na koncile v Pistoji (Dz. 2604). Koncil pritom prichádza k absurdnému tvrdeniu, že existuje právo na to, neprijať a nenasledovať pravdu a povinnosťou občianskej vlády je nepripustiť žiadnu diskrimináciu z náboženských pohnútok, ale zavádza právnu jednotu medzi pravým a falošnými náboženstvami.

Toto učenie je založené na mylnom chápaní pojmu ľudskej dôstojnosti, pochádzajúcom od pseudofilozofov Francúzskej revolúcie, teda od agnostikov a materialistov, ktoré bolo odsúdení už Piom X. v pápežskom dekréte Notre Charge apostolique.

Druhý vatikánsky koncil tvrdí, že náboženská sloboda prinesie Cirkvi éru stability. Naproti tomu Gregor XVI. vyhlásil, že je nehoráznou bezočivosťou tvrdiť, že neobmedzená sloboda názorov je pre Cirkev prospešná.

Druhý vatikánsky koncil vyslovil v Gaudium et spes mylný predpoklad, ktorý spočíva v tom, že ľudská a kresťanská dôstojnosť pochádza zo skutočnosti Kristovho vtelenia, ktoré prinieslo túto dôstojnosť všetkým ľuďom. Rovnaký omyl tvrdí Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptor hominis.

Dôsledkom prijatia týchto falošných ľudských práv koncilom je zničenie základov Kráľovstva Nášho Pána Ježiša Krista nad ľudskou spoločnosťou a odstránenie autority a moci Cirkvi v jej poslaní, ktoré jej bolo dané Naším Pánom, totiž vládnuť v duchu a v srdciach ľudí, lebo oni vedú boj proti satanským silám, ktoré ujarmujú duše. Misionársky duch má byť nazývaný ako prehnaný prozelytizmus.

Neutralita štátov v náboženských záležitostiach, keď ide o štáty s katolíckou väčšinou, je urážkou nášho Pána a Jeho Cirkvi.

4. Absolútna moc pápeža

Je isté, že moc pápeža v Cirkvi je najvyššia, ale nie je absolútna a neohraničená, je podriadená moci Božej, ktorá nachádza svoj výraz v tradícii, v Písme svätom a v už vyhlásených definíciách učiteľského úradu Cirkvi. (Dz. 3116) Moc pápeža je podriadená a ohraničená svojím účelom, na aký mu bola daná. Tento účel je jasne definovaný pápežom Piom IX. v konštitúcii Pastor aeternus Prvého vatikánskeho koncilu (Dz. 3070). Bolo by neúnosným zneužitím moci meniť zriadenie Cirkvi a opovážiť sa apelovať na ľudské právo proti božskému právu, ako k tomu dochádza pri náboženskej slobode v novom cirkevnom práve dovoľujúcom „eucharistickú pohostinnosť“ a v tvrdení o dvojitej najvyššej moci v Cirkvi.

Je jasné, že v týchto a podobných prípadoch každý katolícky duchovný a každý veriaci je povinný klásť odpor a odoprieť poslušnosť. Slepá poslušnosť je nezmysel a nikto nie je oslobodený od zodpovednosti, ak počúva viac ľudí ako Boha (Dz. 3115); a tento odpor musí byť verejný, ak je zlo verejné a je predmetom pohoršenia pre duše. (Sv. Tomáš Aq. Su.Th. II.II., 33,4).

To sú elementárne morálne princípy, ktoré regulujú vzťahy podriadených k všetkým legitímnym autoritám.

Tento odpor ostatne nachádza svoje potvrdenie v skutočnosti, že odteraz bývajú trestaní tí, ktorí sa pevne držia Tradície a katolíckej viery a že tí, ktorí sa priznávajú k náukám protiviacim sa viere, alebo sa naozaj dopúšťajú rúhačského konania, nebývajú obťažovaní žiadnym spôsobom. To je logika zneužitia moci.

5. Protestantské poňatie omše

Nový cirkevný pojem, ako ho Ján Pavol II. definoval v konštitúcii predchádzajúcej cirkevnému právu, znamená hlboko siahajúcu zmenu v hlavnom akte Cirkvi – omšovej obete. Nová ekleziológia totiž definuje novú omšu ako službu a kolegiálne a ekumenické spoločenstvo.

Nová omša, ktorá je nová práve tak, ako je nová pokoncilová Cirkev a ktorá znamená hlboký rozpor s Tradíciou a Magistériom Cirkvi, nemohla byť lepšie definovaná.

Je to viac protestantský ako katolícky pojem, ktorý je vysvetlením všetkého, čo je nevhodne vyzdvihnuté a všetkého, čo bolo umenšené.

V rozpore s učením Tridentského koncilu a jeho XXII. zasadnutím a v protiklade k encyklike Pia XII. Mediator Dei vzrástla úloha veriacich pri účasti na omši a zredukovala úlohu kňaza, ktorý sa stal iba predsedajúcim. Nadmieru sa rozšíril priestor pre liturgiu slova a priestor pre zmiernu obetu sa zmenšil. Bola vyzdvihnutá spoločná hostina a laicizmus na úkor úcty a viery v skutočnú prítomnosť skrze transsubstanciáciu.

Odstránením sakrálneho jazyka sa donekonečna rozmnožili obrady tým, že sa skrze svetské alebo pohanské prídavky sprofanovali a stali sa falošnou náhradou na úkor pravej viery a pravej zbožnosti veriacich.

Toto všetko a všetky tieto zmeny boli odsúdené obzvlášť Florenstkým a Tridentským koncilom, pričom bolo vyhlásené, že naša omša vo svojom kánone siaha do čias apoštolských.

Svätý Pius V. a Klement XIII. zdôrazňovali aké dôležité a nevyhnutné je vyhýbať sa všetkým úpravám a zmenám a aby posvätný rímsky obrad bol vo svojej neporušenosti ustavične zachovávaný.

Desakralizácia omše, jej zlaicizovanie má priamy vzťah k laicizácii kňazstva v protestantskom zmysle slova.

Liturgická reforma v protestantskom štýle je jedným z najťažších a pre vieru a milosť, najničivejších omylov pokoncilovej Cirkvi.

6. Voľné šírenie bludov a heréz

To, že sa Cirkev nachádza v stave ustavičného hľadania, že bola zavedená prax slobodného protestantského bádania, vedie v náboženskej praxi k tomu, že vo vnútri Cirkvi existujú rôzne Kréda.

Odstránenie Svätého Ofícia, Indexu, antimodernistickej prísahy, bolo pre modernistických teológov podnetom k zavádzaniu nových teórií, ktoré mätú veriacich a zavádzajú „charizmatické“, „turíčne,“ a „bázové - spoločenstvá.“ Je to skutočná revolúcia, ktorá vo svojich konečných dôsledkoch mieri proti autorite a proti Bohu.

Nebezpečné moderné bludné náuky, ktoré pápeži vždy odmietali, sa odteraz slobodne rozvíjajú vnútri Cirkvi.

1. Na katolíckych univerzitách a v kňazských seminároch sa učí antischolastická, existencialistická, antiintelektuálna filozofia.

2. Humanizmus napomáha prispôsobiť sa modernému svetu tým, že človek sa stal meradlom všetkých vecí.

3. Naturalizmus, ktorý obdivuje a vyvyšuje človeka a ľudské hodnoty, nechal upadnúť do zabudnutia nadprirodzené hodnoty vykúpenia a milosti.

4. Evolucionistický modernizmus sa pokúša o odmietanie Tradície, Zjavenia a učiteľského úradu dvadsiatich storočí. Neexistuje už žiadna istá pravda a žiadna dogma.

5. Socializmus a komunizmus: odmietnutie koncilu odsúdiť tieto omyly bolo škandalózne a viedlo k utvrdeniu v presvedčení, že Vatikán dnes priaznivo zmýšľa o viac či menej kresťanskom socializme alebo komunizme. Postoj Svätej stolice počas posledných pätnástich rokov také názory podporuje a to tak z tejto, ako aj z druhej strany železnej opony.

6. Napokon zmluvy so slobodomurárstvom, Svetovou radou cirkví a Moskvou, stavajú Cirkev do pozície väzňa a robia ju neschopnou slobodne plniť svoje poslanie. To je skutočná zrada, ktorá kričí do neba o odplatu, práve tak ako oslavná reč, ktorá bola v týchto dňoch venovaná tomu najhoršiemu heretikovi a škodcovi Cirkvi.

Kiež príde doba, keď Cirkev znovu získa svoju slobodu, aby mohla uskutočňovať kráľovstvo Nášho Pána Ježiša Krista a kráľovstvo Panny Márie bez toho, aby sa starala o názory svojich nepriateľov.

Rio de Janeiro, 21. novembra 1983

Arcibiskup Marcel Lefebvre
Biskup Antonio de Castro Mayer