Sv. Alfonz Mária de Liguori: Prax pokory

Kto nie je pokorný, nemôže sa páčiť Bohu, ktorý nestrpí pyšných. Prisľúbil vypočuť každého, kto ho bude vzývať, ale keď sa k nemu modlí pyšný, Pán ho nevypočuje, ale len pokornému dáva svoju milosť. „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4, 6). Pokora sa rozdeľuje na pokoru „citu“ a pokoru „vôle“.

Pokora citu

Pokora „citu“ spočíva v tom, cítiť sa takí biedni, akí sme, že nič nevieme a nič nemôžeme, iba ak robiť zlo. Koľko sme spravili a robíme dobre, všetko pochádza od Boha. Pristúpme k praxi.

Po prvé, čo sa týka pokory citu, nedôverujme nikdy svojim silám a svojim predsavzatiam, ale buďme voči sebe veľmi zdržanliví a nedôverčiví. „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12b). Svätý Filip Neri hovorieval: „Kto sa nebojí, už padol.“

Po druhé, nikdy sa nechváľme svojimi vecami, napríklad svojimi talentami, svojimi skutkami, svojím pôvodom, svojimi rodičmi a pod. Preto je dobré, ak nikdy nehovoríme o svojich prácach, iba ak chceme spomenúť svoje nedostatky. A je lepšie radšej nikdy nehovoriť o sebe, ani v dobrom, ani v zlom, pretože niekedy aj cez hovorenie o svojich chybách môže v nás povstať prázdna túžba chcieť byť obdivovaný alebo aspoň byť považovaný za pokorného, a takto sa pokora premení na pýchu.

Po tretie, nehnevajme sa na seba samých po spáchaní nejakej chyby. Pretože toto nie je pokora, ale pýcha. Je to umenie zlého ducha, ktorý nás chce znechutiť vo všetkom a vedie nás k tomu, aby sme zanechali dobrý život. Keď padneme, povedzme ako hovorievala svätá Katarína z Janova: „Pane, toto je ovocie mojej záhrady.“ Potom sa pokorme a hneď aj povstaňme z danej chyby úkonom lásky a ľútosti a dajme si predsavzatie, že už viac neupadneme, a dôverujme v Božiu pomoc. A hoci upadneme znova, stále robme podobne.

Po štvrté, keď vidíme padnúť iných, nepohoršujme sa, ale spolucíťme s nimi a prosme Boha, aby nás ochránil. Inak Pán môže dovoliť, že aj my upadneme do tých istých a možno aj horších hriechov.

Po piate, považujme sa za najhorších hriešnikov na svete a to aj vtedy, ak by sme vedeli, že iní majú viac hriechov ako my. Pretože naše hriechy sú spáchané po toľkých osvieteniach a Božích milostiach, ťažia pred Bohom viac než hriechy iných, hoci sú početnejšie. Svätá Terézia píše: „Nemysli si, že si pokročil v dokonalosti, ak sa nepovažuješ za najhoršieho zo všetkých a netúžiť byť podriadený všetkým.“

 Pokora vôle

Pokora „vôle“ spočíva v spokojnosti, keď sme inými znevažovaní. Kto si zaslúži peklo, zasluhuje si byť stále ponižovaný démonmi. Ježiš Kristus chce, aby sme sa od neho učili byť tichí a pokorní srdcom. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Mnohí sú pokorní ústami, ale nie srdcom. Hovoria: „Ja som najhorší zo všetkých. Zasluhujem si tisíckrát peklo.“ Ale potom, keď sa ich niekto niečím dotkne alebo povie im jedno slovo, ktoré im nie je po vôli, vzbúria sa vo svojej pýche. Takíto sú ako ježko, ktorého keď sa niekto dotkne, stočí sa a ukáže svoje pichliače. Ako to? Hovoríte, že ste najhorší zo všetkých a potom neviete zniesť jedno príkre slovo? Pravý pokorný človek, hovorí svätý Bernard, sa považuje za nehodného a za takého chce byť pokladaný aj inými.

Po prvé, keď chcete byť skutočne pokorní, tak keď prijímate niečie napomenutie, prijmite ho s pokojom a ďakujte tomu, kto vás upozornil. Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že spravodlivý, keď je napomínaný, sa rmúti len nad spáchanou chybou, ale pyšný je zarmútený aj kvôli tomu, že bola spoznaná i jeho chyba. Svätí, aj keď boli neprávom obvinení, nebránili sa, iba ak obhajoba bola nevyhnutná k vyhnutiu sa pohoršenia druhých, inak len mlčali a všetko obetovali Bohu.

Po druhé, aj keď prijmete určité napomenutie, strpte ho s trpezlivosťou a s láskou voči tomu, kto vás znevážil. To je uhoľný kameň pre poznanie, či je daný človek pokorný a svätý. Keď reaguje neprimerane, hoci by konal zázraky, vedzte, že je prázdnou trstinou. Páter Baltazár Alvarez hovorí, že čas ponižovania je časom možnosti získať poklady zásluh. Získate viac pokojným prijatím jedného zneváženia ako keby ste sa postili hoc desaťkrát o chlebe a vode. Sú dobré poníženia, ktoré konáme my sami pred inými, ale oveľa viac sa oplatí prijať poníženie zo strany druhých voči nám, lebo je v tom menej nášho a viac toho Božieho. Z tohto poníženia môžeme mať väčší duchovný osoh, ak ho vieme strpieť. Ale čo vie spraviť kresťan, ak nevie strpieť jedno poníženie kvôli Bohu? Koľké poníženia trpel Ježiš Kristus pre nás? Facky, vysmievanie, bičovanie, pľuvance do tváre… Ech, keby sme mali skutočnú lásku k Ježišovi Kristovi, nielenže by sme sa netrápili nad znevažovaniami druhých, ale dokonca mali by sme v nich aj záľubu, že sme znevažovaní, ako bol znevážený Ježiš Kristus.

Sv. Alfonz Mária de Liguori: Zásady kresťanského života