Keď sa v slovenskom neomodernistickom mainstreame občas objaví meno arcibiskupa Marcela Lefebvra, takmer vždy sa musí v rámci pokoncilového brainwashingu spomenúť tzv. exkomunikácia a schizma, do ktorej vraj upadol, keď s biskupom de Castro Mayerom 30. júna 1988 vysvätil bez pápežského mandátu štyroch biskupov pre Bratstvo sv. Pia X. K tejto téme existuje jeden zaujímavý príspevok, ktorý na Slovensku nie je príliš známy, preto sa ho pokúsime v krátkosti predstaviť.
V neskoršom rozhovore pre americký časopis The Latin Mass P. Murray priznal, že chcel preskúmať, či sú veriaci Bratstva exkomunikovaní a schizmatici. Oficiálne vyhlásenia z Ríma totiž vyvolávali hneď niekoľko pochybností.
V dekréte Kongregácie pre biskupov, ktorý bol vydaný kardinálom Gantinom, 1. júla 1988 sa totiž uvádza: „Kňazi a veriaci sú varovaní, aby nepodporovali (t. j. nesúhlasili) so schizmou arcibiskupa Lefebvra, inak im bude ipso facto hroziť rovnaký trest exkomunikácie.“ V motu proprio Ecclesia Dei adflicta Ján Pavol II. píše: „Každý by si mal uvedomiť, že formálne pristúpenie k schizme je závažným priestupkom proti Bohu a nesie v sebe trest exkomunikácie stanovený zákonom Cirkvi.“
P. Murray na to reaguje, že nie sú uvedené presné a dokonca ani všeobecné informácie o tom, ktoré činy sa majú považovať za podporu alebo súhlas. Týmto nedostatkom vzniká pochybnosť o tom, či sa veriaci dopúšťajú schizmatického konania, keď podporujú Bratstvo sv. Pia X.
Ústrednou témou je však otázka exkomunikácie arcibiskupa Lefebvra a ostatných biskupov. Môžu byť exkomunikovaní veriaci, ak exkomunikácia týchto biskupov bola neplatná?
Jestvujú dva spôsoby exkomunikácie: ferendae sententiae, ktorá musí byť príslušným orgánom proti vinníkovi formálne vyhlásená a latae sententiae, ktorá sa na vinníka vzťahuje automaticky, samotným spáchaním deliktu. Dekrét kardinála Gantina nehovorí nič o prvom spôsobe, len konštatuje, že arcibiskup Lefebvre, biskup de Castro Mayer a štyria vysvätení biskupi upadli do exkomunikácie druhým spôsobom – automaticky.
Následne P. Murray podotýka, že pápež Ján Pavol II. mohol vyniesť exkomunikáciu z moci svojej autority, ale neurobil to. Pápež má tiež autoritu zmeniť Kódex kanonického práva, ale kým tak neučiní, je ním viazaný. P. Murray teda obviňuje pápežových poradcov, ktorí deklarovali, že na prípad arcibiskupa Lefebvra nemožno uplatniť kánony 1323 a 1324, z omylu a zároveň podotýka, že je to tiež dôsledkom nejednoznačnosti nového kanonického práva. Jána Pavla II. sa však snaží obhájiť s tým, že nebol kanonista a konal podľa názoru svojich poradcov.
Čo sa týka schizmy, P. Murray cituje mnohé teologické autority, ktorými dokazuje, že v danom prípade k žiadnej schizme nedošlo. Je nutné rozlišovať schizmu a jednoduchú neposlušnosť. Schizma spočíva v systematickom a principiálnom odmietnutí autority. Arcibiskup Lefebvre však nikdy nepoprel autoritu Jána Pavla II. ako takú, vysväteným biskupom nezveril riadnu jurisdikciu, lebo si uvedomoval, že nemôže dať to, čo sám nemá. Od Cirkvi však prevzali jurisdikciu mimoriadnu, ktorá sa uplatňuje v stave núdze striktne v súlade s kanonickým právom.
Záver dizertačnej práce P. Murraya znie: „Skúmanie okolností, za ktorých arcibiskup Lefebvre pristúpil k vysväteniu biskupov, na základe kánonov 1321, 1323, 1324 vyvoláva prinajmenšom závažnú pochybnosť, ak nie primeranú istotu proti platnosti vyhlásenia o exkomunikácii Kongregáciou pre biskupov.“
(Záverečná poznámka: treba dodať, že sňatie „exkomunikácií“ pápežom Benediktom XVI. nemôže byť dôvodom na úprimnú radosť alebo dôkazom pozitívnej zmeny postoja zo strany Ríma. Keby bol neomodernistický Rím služobníkom Pravdy, bola by deklarovaná neplatnosť „exkomunikácií“. Ich sňatím však bol podporený omyl o ich platnosti. Arcibiskup Lefebvre sa tiež nikdy neobhajoval na základe uvedených kánonov z nového Kódexu. Tento príspevok má len ukázať, že neomodernisti, keď to pre nich nie je prospešné, nerešpektujú ani svoje vlastné ustanovenia.)
Spracované podľa Concerning Fr. Murray’s thesis
