Podľa učenia modernistov sa viera môže časom meniť. Pretože obsahom viery sú dogmy, ktoré sú podľa nich len výrazom náboženského citu a náboženských potrieb, je nutné tieto dogmy neustále nanovo formulovať a prispôsobovať meniacim sa náboženským citom a potrebám.
Ak však dogmy vyjadrujú nepochybné pravdy viery, ako tomu učí Cirkev, potom ich nemožno meniť, pretože to, čo bolo pravdou včera, nemôže byť nepravdou dnes a naopak. Tak ako je nemenná pravda, tak je nemenná aj pravá viera. Preto sv. Pavol píše: „Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!" (Gal. 1, 8) „Jesus Christus heri et hodi, ipse et in saecula - Ježiš Kristus ten istý včera, dnes i na veky.“ (Žid 13,8)
Vývoj náuky viery je možný jedine v tom zmysle, že pravdy viery môžu byť stále lepšie chápané a vysvetľované. Taký vývoj tiež svojej Cirkvi predpovedal Kristus, keď povedal: „Utešiteľ, Duch svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril." (Ján 14, 26) Duch svätý neučí nové pravdy, ale uvádza Cirkev stále hlbšie do právd, ktoré dostala od Krista. Vieroučné články, ktoré v určitej dobe hrali v živote Cirkvi len nepatrnú úlohu, sa môžu v iných dobách dostať do popredia záujmu. Taktiež vysporadúvanie sa Cirkvi s rôznymi bludmi ju núti k tomu, aby náuku viery predkladala v stále dokonalejšie a jasnejšie formulovanej podobe. Nikdy sa však v náuke viery nemôže objaviť nič, čo by si protirečilo. Čo raz bolo prehlásené za dogmatický článok viery, nemôže nikdy v budúcnosti stratiť svoju platnosť alebo sa stať nepravdivým. Rovnako tak Cirkev nevymýšľa žiadne nové pravdy. Ak definuje nejaký nový dogmatický článok, znamená to, že len novým spôsobom zdôrazňuje a vysvetľuje to, čo v podstate už bolo Cirkvou od počiatku verené.
Vývoj náuky viery je možný jedine v tom zmysle, že pravdy viery môžu byť stále lepšie chápané a vysvetľované. Taký vývoj tiež svojej Cirkvi predpovedal Kristus, keď povedal: „Utešiteľ, Duch svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril." (Ján 14, 26) Duch svätý neučí nové pravdy, ale uvádza Cirkev stále hlbšie do právd, ktoré dostala od Krista. Vieroučné články, ktoré v určitej dobe hrali v živote Cirkvi len nepatrnú úlohu, sa môžu v iných dobách dostať do popredia záujmu. Taktiež vysporadúvanie sa Cirkvi s rôznymi bludmi ju núti k tomu, aby náuku viery predkladala v stále dokonalejšie a jasnejšie formulovanej podobe. Nikdy sa však v náuke viery nemôže objaviť nič, čo by si protirečilo. Čo raz bolo prehlásené za dogmatický článok viery, nemôže nikdy v budúcnosti stratiť svoju platnosť alebo sa stať nepravdivým. Rovnako tak Cirkev nevymýšľa žiadne nové pravdy. Ak definuje nejaký nový dogmatický článok, znamená to, že len novým spôsobom zdôrazňuje a vysvetľuje to, čo v podstate už bolo Cirkvou od počiatku verené.
„Náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola ľudským dušiam predložená ako nejaká filozofická sústava, ktorú by sme mali ďalej zdokonaľovať, ale bola zverená ako Boží odkaz Kristovej neveste, aby ju verne ochraňovala a neomylne hlásala. Preto je tiež nutné zachovať rovnaký zmysel vieroučných článkov, aký im matka Cirkev už kedysi prikladala a nikdy sa od tohto zmyslu neodchyľovať pod zámienkou a v mene nejakého vyššieho poznania. Tak teda nech rastie a po celé storočia nech sa rozrastá poznanie, pochopenie a múdrosť viery v každom z nás i v nás všetkých, v každom jedincovi aj v Cirkvi ako celku. Vždy však jedine čo do hĺbky viery. Samotná náuka viery musí vždy zostať tou istou náukou, majúcou rovnaký zmysel a nemenný výklad." (I. vatikánsky koncil, DH 3020, tu cituje sv. Vincenta Lerinského, Commonitorium primum 23. 3. PL 50, 668 A)
P. Matthias Gaudron: Katolícky katechizmus pre dnešnú cirkevnú krízu
