Nakoľko veriaci pri krížovej obete Kristovej nemohli byť prítomní, Kristus sa postaral o to, aby aspoň pri jej obnovení prítomní byť mohli a nadobudli si tie isté zásluhy, ako keby pri kríži stáli. (Koch.)
1. K obnoveniu obety krížovej a oznámeniu jej zásluh jednotlivým ľuďom Vykupiteľ ustanovil obetu nekrvavú a síce pri poslednej večeri, keď chlieb na svoje telo a víno na svoju krv premenil a dal požívať svojim apoštolom.
Kristus totiž po umývaní nôh zasadol k stolu, vzal chlieb do rúksvojich, pohliadol k nebu, ďakoval, žehnal ho, lámal a dával apoštolom svojim, hovoriac: „Vezmite a jedzte; lebo toto je telo moje“. Potom, keď apoštoli už prijali a užili telo Kristovo, vzal Kristus kalich s vínom, ďakoval, žehnal ho a dal svojim učeníkom, hovoriac: „Vezmite a pite; lebo toto je krv moja, krv novej a večnej zmluvy, tajomstvo viery (tajomstvo, na ktorom vaša viera bude skúšaná), ktorá za vás a za mnohých bude vyliata na odpustenie hriechov. Toto čiňte na moju pamiatku“.
Avšak po takom premenení nezmenili sa spôsoby (podoby) chleba a vína.
Telo Kristovo teda nevyzeralo ako ľudské, ale ako chlieb; malo vôňu, chuť, váhu, farbu atď. t.j. spôsob chleba. Aj krv Kristova nevyzerala ako červená krv, ale ako víno; mala vôňu, chuť, váhu, farbu atď. t.j. spôsob vína.
Slovami: „Toto čiňte na moju pamiatku“ dal Kristus apoštolom a ich nástupcom rozkaz a moc konať tú istú obetu. (Sn. Tr. 22, 1)
Keď Kristus svojim dvanástim apoštolom dal jesť svoje telo a piť svoju krv, rozkázal im, aby miesto obetných zvierat obetovali jeho samého. (Sv. Reh. Nis.) Na pamiatku vymanenia sa z otroctva egyptského uložil Boh Židom, aby každoročne zabili veľkonočného baránka; práve tak chcel Boh, aby na pamiatku krížovej smrti Kristovej a vykúpenia ľudstva z otroctva diabolského zvláštna obeta konaná bola. (Sn. Tr. 22, 1) Keďže nám obeta táto krížovú obetu Kristovu mala pripomínať, preto ustanovil ju Kristus v deň pred svojim horkým umučením.
Túto obetu konali už sv. apoštoli a odjakživa ich nástupcovia, biskupi a kňazi.
Kresťania už za čias apoštolských schádzali sa k lámaniu chleba (Sk. ap. 2, 42), obzvlášť v nedele. (Sk. ap. 20, 7 a 11) Sv. Pavol hovorí častejšie o žehnaní a pití kalicha, aj o lámaní chleba a jedení chleba (1. Kor. 10, 16; 11, 26); hovorí tiež: „My (kresťania) máme obetný oltár, z ktorého nesmú jesť tí, čo stánku slúžia“, totiž židia. (Žid. 13, 10) Sv. apoštol Ondrej prokonzulovi, ktorý ho vyzval obetovať modlám, povedal: „Ja každodenne obetujem na oltári všemohúcemu pravému Bohu nie mäso býkov, nie krv baránkov, ale nepoškvrneného Baránka Božieho; a keď všetok ľud veriaci jedol sväté mäso jeho, Baránok, čo bol obetovaný, ešte vždy zostáva neporušený a živý“. Sv. Justín (okolo 150) v prvom svojom spise na obranu kresťanov, poslanému rímskemu cisárovi, spomína čiastky kresťanskej obety: čítanie a vysvetľovanie sv. Písma, obetovanie chleba a vína, premenenie obetných darov a rozdávanie ich. (Meh.) Keď sv. pápež Sixtus k mučeníckej smrti bol vedený, ponáhľal sa za ním sv. diakon Vavrinec a privolal mu: „Svätý otče, bezo mňa ideš tam, keď si inak bez posluhovania môjho nikdy nekonával svätej obety!“(258). Najdávnejší sv. otcovia spomínajú obetu omše. Sv. Irenej, biskup lyonský (†202), hovorí: „Obeta Nového zákona je sv. večera Pána; Kristus ustanovil ju za sviatosť a obetu zároveň. Cirkev koná obetu túto po celom svete“. Sv. Cyprián, biskup kartágsky (†258), hovorí: „Kňazi v Cirkvi práve tak konajú obetu, ako ju sám Kristus konal“; ďalej: „My každodenne konáme obetu, v čase prenasledovania i pokoja, čím pripravujeme veriacich, aby sa i mučením obetovali“. Pápež Lev Veľký hovorí: „Jedna obeta tela a krvi Krista Pána nahrádza teraz všetky rozličné obety“.
I početné vyobrazenia na stenách v katakombách dajú usudzovať na tú obetu, taktiež najstaršie liturgie, t.j. knihy, čo obsahovali modlitby pri obete a predpisy k jej konaniu, ďalej oltáre, kalichy a omšové rúcha z najdávnejších časov, z ktorých niektoré i dodnes sa zachovali (tak drevený oltár, na ktorom Peter a nasledujúci pápeži až po Silvestra temer po tristo rokov obetovali). Načože by všetky predmety tieto boli bývali, keby vtedy kresťania neboli mali obetu?
Ba všetci bludári do 10. storočia neopovážili sa vystúpiť proti tejto obete. Neskoršie proti nej najväčšmi vystupoval Luther „na radu diablovu“, ako on sám povedal.
Táto obeta už v Starom zákone bola zvestovaná nielen predobrazmi, ale i proroctvami.
Rozličné obety Starého zákona boli predobrazmi tejto opravdivej obety (Sv. Aug.); tak obeta Ábelova, ktorá Bohu bola príjemná (1. Mojž. 4), lebo ju konal vo viere v budúceho Vykupiteľa a v obetu jeho (Žid. 11, 4), ďalej obeta Abrahámova, ktorý z poslušnosti voči Bohu obetoval svojho syna Izáka na hore Morii bez toho, že by krv jeho bol vylial (1. Mojž. 22); obzvlášť obeta Melchisedechova (po slovensky: kráľa spravodlivosti), kráľa salemského (t. j. kráľa pokoja), ktorý chlieb a víno Bohu obetoval. (1. Mojž. 14) Všetky tri menované obety spomínajú sa pri obete omše sv., a síce hneď po pozdvihovaní. Kňaz totiž prosí Boha, aby nám pri obete tak milostivý bol, ako Ábelovi, Abrahámovi a Melchisedechovi pri ich obeti.
Aj proroctvami bola zvestovaná obeta omše. Dávid prorokoval, že Vykupiteľ bude kňazom na veky podľa poriadku (spôsobu) Melchisedechovho. (Ž. 109, 4) Prorok Malachiáš zvestoval obetu omše sv. Židom, ktorí po návrate zo zajatia obetnú službu zle konali, keď hovoril: „Nemám zaľúbenia vo vás, hovorí Pán zástupov, a neprijmem už z vašej ruky nijakého daru obetného. Lebo od východu slnka až na západ oslavovať sa bude meno moje medzi národmi a na každom mieste bude sa konať menu môjmu obeta čistá“ (v hebrejčine: obeta pokrmov z múky). (Mal. 1, 10 -11 )
2. Obetu ustanovenú Kristom pri poslednej večeri nazývame sv. omšou alebo obetou omše sv.
V prvých storočiach kresťanských na začiatku obety katechumeni (t. j. tí, čo sa k prijatiu sv. krstu pripravovali) a kajúcnici bývali z kostola von posielaní. Posielanie (po latinsky missio) dialo sa vyvolaním slov: missa est. Za vtedajších časov, ako z dejepisných prameňov dá sa dokázať, používali tieto slová pri rozpúšťaní akéhokoľvek zhromaždenia a tak chceli dať na vyrozumenie, že zhromaždenie je rozpustené. Tak bolo i v kostole, a obetný úkon, čo po takom rozpustení (katechumenov a kajúcnikov) nasledoval, menoval sa missa, z tohto slova vzniklo potom slovenské mša alebo omša. Výraz tento používa už pápež Pius I. (okolo 141); v spisoch sv. Augustína a Ambróza vyskytuje sa už veľmi často. Slovo missa môže pochádzať i odtiaľ, že pri slovách premenenia chleba a vína posiela sa Syn Boží z neba na zem. (Sv. Tom. Akv.) A veriaci potom zase posielajú ho zo zeme do neba skrze kňaza a tento skrze službu anjelov. „Najprv Boh posiela k nám na oltár svojho Syna, potom Cirkev toho istého Krista posiela k Otcovi, aby za hriešnikov orodoval“. (Sv. Bonav.)
Obeta omše je strediskom celej bohoslužby katolíckej.
Mnohé sviatosti a sväteniny udeľujú sa len v spojení s omšou. Omša má sa k ostatnej bohoslužbe, ako drahokam k svojej obrube (t. j. k tomu, do čoho je vpravený). (Hurter.) Ona je jazero, kde splývajú potoky milosti krížovej obety, skadiaľ sa potom svätými sviatosťami ako žľabami na ľudí rozlievajú. Sv. omša je denne vychodiace slnko milosti, ktorého biele papršleky lámu sa sedemnásobne v sviatostiach a tak tvoria zlatú dúhu pokoja, čo bohatstvá nebeské spája s chudobou pozemskou. (Gihr.)
Sv. omša hodnosťou oveľa stupňov prevyšuje sv. sviatosti; lebo tieto sú len nádoby milosrdenstva pre živých, omša však je nevyčerpateľné more božskej štedrosti pre živých i mŕtvych. (Cochem.) Sv. omšou majú ľudia takrečeno už vopred nebo na zemi, lebo touto obetou majú pred sebou Stvoriteľa neba i zeme a môžu sa ho i rukami dotýkať. (Urb. VIII.) Koľko kvapiek má more, koľko lúčov slnko, koľko hviezd nebo, koľko kvetov zem, toľko tajomstiev zahrňuje v sebe obeta sv. omše. (Sv. Bonav.) Vezmi preč túto obetu z Cirkvi katolíckej, a nič nezostane, leda nevera a blud. (Sv. Bonav.) Keby obeta sv. omše nebola taká výborná, nebol by diabol vzbudil jej toľko nepriateľov medzi bludármi. (Cochem)
Obeta omše je naozaj katolícka, lebo koná sa ustavične po celom svete a síce až do konca sveta.
V súčasnosti slúži sa denne na celej zemeguli asi 350.000 sv. omší. Každú hodinu dňa slúžia sa omše: u nás v Európe od rána až do 12. hodiny poludňajšej; keď u nás je poludnie, v Amerike; keď u nás je večer, na ostrovoch Tichého oceána (5 mil. katolíkov); keď my spíme, v Austrálii a potom v Ázii. Teda 375vskutku podľa predpovedania proroka „od východu slnka až na západ koná sa čistá obeta pokrmu medzi všetkými národmi a na každom mieste“ (Mal. 1, 10).
Obeta omše bude sa konať až do súdneho dňa. (1. Kor. 11, 26) Už Dávid zvestoval, že Vykupiteľ bude kňazom na veky, ako Melchisedech. (Ž. 109, 4) Preto ani všetci nepriatelia Cirkvi, ba ani len antikrist, nedosiahnu že by obeta omše už prestala. Posledná obeta omše bude v posledný deň sveta. Kristus mienil obzvlášť obetu omše, keď povedal: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“. (Mat. 28, 20)
3. Sv. omša preto je obeta, lebo sa ňou krížová smrť Kristova tajuplným spôsobom označuje a sprítomňuje.
Už oddelené spôsoby chleba a vína označujú zničenie človečenstva Kristovho (Sv. Tom. Akv.); lebo telo a krv Krista tu práve tak sú oddelené, ako na kríži, kde krv mnohými ranami z tela tiekla. Oddelené spôsoby teda označujú zabitie obetného Baránka Krista.
Už i spôsob chleba a spôsob vína samy sebou označujú umučenie a smrť Kristovu. Lebo chlieb je pripravený zo zŕn pšeničných, ktoré najprv boli zomleté a potom na ohni upečené. Víno je pripravené z tlačeného hrozna. Mletie a pečenie pšeničných zŕn živo pripomína bolesti tela Kristovho, tlačenie hrozna na tečenie krvi Kristovej. Okrem toho Kristus slovami premenenia prenáša sa do nízkeho stavu, ktorý temer zničeniu sa rovná. Veď pri premenení Kristus berie na seba podobu pokrmu. Nepoznať jeho božskú velebnosť, ba ani len jeho ľudskú prítomnosť, „Kristus, Kráľ neba i zeme, slovami premenenia prenáša sa do stavu chatrnosti, aký temer zničeniu sa rovná. Nevidno tu ani jedného lúča jeho slávy, ktorý predsa i z jeho ľudskej postavy vyžarovala a svet úctou naplňovala. Pri svojom narodení v Betleheme ešte bol podobný ľuďom, no tu zdá sa byť kúskom chleba“. (Kochem) Na kríži bolo skryté iba božstvo Kristovo, tu mimo toho skryté je i jeho človečenstvo. (Sv. Tom. Akv.) Ten, ktorého nebesia objať nemôžu, leží zamknutý, ako v žalári, v malej podobe chleba; ten, ktorý s velebnosťou sedí na tróne nebeskom, leží tu ako poviazaný baránok. Celé vojsko nebeské pozerá s úžasom, ako človečenstvo Kristovo, tak slávne v nebi, na oltári tak sa upokorilo a uponížilo. (Kochem.) Týmto sebauponížením zmieruje Kristus Otca, nahnevaného na nás; lebo niet lepšieho prostriedku zmieriť urazeného, ako uponížiť sa pred ním. Tak kráľ Achab tým, že sa pred Bohom náramne uponížil, odvrátil od seba prísny trest, akým sa mu Boh vyhrážal skrze Eliáša (3. Kráľ. 21, 27); podobne jednali i Ninivčania. (Jon. 3) Slová kňazove pri premenení (chleba a vína) sú teda akoby meč, ktorým sa obetný Baránok Kristus tajuplným spôsobom zabíja.
Aj požívaním, teda oddelením spôsobov chleba a vína označuje sa krížová smrť Kristova. Preto hovorí sv. Pavol, že požívaním tela a krvi zvestuje sa smrť Pánova. (1. Kor. 11, 26)
No pri omši deje sa nie snáď iba vyobrazenie krížovej smrti Kristovej, ale skutočné sprítomnenie tejto smrti, lebo veď pod oboma spôsobmi pri omši prítomný je sám Kristus. Sprítomnenie krížovej obety dostačuje, aby sa nám dostalo zásluh tejto obety. Kto sa uchádza o nejaký úrad, ten k prosbopisu nemusí pripojiť pôvodné svedectvo, dostačuje úplne, keď prípoji vrchnostensky potvrdený odpis tejto listiny. Tak ani Kristus, aby nám poskytol zásluhy vykúpenia, nepotreboval ešte raz zomrieť, teda opakovať krížovú obetu; úplne dostačovalo verné sprítomnenie tejto obety.
Že Kristus pri poslednej večeri mal úmysel ustanoviť obetu, dal na vyrozumenie už tým, že k tomuto svätému úkonu vyvolil práve čas, v ktorý sa veľkonočný baránok zabíjal a požíval. Aj použil podobné slová, ako Mojžiš pri uzatváraní starej zmluvy; Mojžiš totiž po zákonodarstve na Sinaji postavil oltár, zabil zvieratá, pokropil ľud krvou zvierat a hovoril: „Toto je krv zmluvy, ktorú Pán s vami učinil“. (2. Mojž. 24, 8) Podobne hovoril Kristus pri poslednej večeri. Teda i tu musela byť obeta. Pozoruhodné je tiež, že horké umučenie Kristovo a smrť jeho nasledovali bezprostredne po poslednej večeri. Tým dal na vyrozumenie, že je to jedna a tá istá obeta. Snem Tridentský slávnostne dosvedčil: „Spasiteľ náš pri poslednej večeri ustanovil viditeľnú obetu, aby tým vyobrazil obetu krvavú, ktorá sa na kríži konať mala, a zachoval jej pamiatku až do konca sveta“. (Sn. Tr. 22, 1) Ak náboženstvo kresťanské má byť najdokonalejším, musí mať i najsilnejší výraz poklony, obetu; inak by v dokonalosti zaostávalo za inými. Keby v kat. Cirkvi nebolo obety, neboli by sa splnili ani mnohé predobrazy a proroctvá Starého zákona; to nedá sa ani myslieť.
4. Hlavným účelom obety omše je zmierenie Boha.
To nasleduje zo slov Kristových pri poslednej večeri: „Toto je krv moja... ktorá na odpustenie hriechov bude vyliata“. Táto nekrvavá obeta teda je — ako obeta krížová — opravdivá obeta zmierna. (Sn. Tr. 22, 2) Skrze ňu síce nevykupujeme sa znovu, ako krvavou obetou na kríži, ale nadobúdame si ovocie vykúpenia (krížovej obety). (Sn. Tr. 22, 2) Ani táto nekrvavá obeta sama sebou nie je vstave zmieriť s Bohom jednotlivých ľudí; ale pôsobí, že svoje hriechy uznajú, oľutujú, z nich sa vyspovedajú a im sa vyhýbajú.
5. Pri obete omše je Kristus obetujúcim kňazom a aj obetným darom.
Kristus je obetujúcim kňazom. Kňaz na oltári je len námestník Kristov alebo nástroj, ktorý Kristus používa. To nasleduje už zo slov, ktoré kňaz hovorí pri premenení; on totiž hovorí: „Toto je telo moje, toto je krv moja“, hoci chlieb nepremieňa na svoje telo, ani víno na krv svoju. Nie človek spôsobí, že obetné dary pred ním stanú sa telom a krvou Krista, ale spôsobí to sám Kristus“. (Sv. Zl.) Kristus, najvyšší kňaz, je svätý, bez viny, nepoškvrnený, vylúčený spomedzi hriešnikov a čistejší nad všetkých duchov nebeských. (Žid. 7, 26) Obeta táto je teda Svätá, hoci by kňaz akýkoľvek bol; lebo nie ľudia robia svätou túto obetu, ale Kristus. (Sv. Zl.)
Kristus je aj obetným darom. „Kristus je kňazom konajúcim obetu, a on sám je aj obetou“. (Sv. Aug.) Ten istý obetuje a je obetovaný. (Sv. Zl.) Na posvätnom stole leží zabitý Kristus. (Sv. Zl.) Kristus, náš baránok veľkonočný, ktorý raz na kríži je zabitý, zabíja sa každý deň na oltároch našich. (Sv. Aug.) Kristus preto neobetoval nič iné, okrem seba samého, lebo medzi všetkými pokladmi neba i zeme nemohol nájsť nič, čo by najsvätejšej Trojici za dôstojnú obetu slúžiť mohlo. (Koch.) Človečenstvo Kristovo je to najdrahocennejšie, čo kedysi jestvovalo a ešte jestvuje. (Sv. Brig.) Boh totiž toľkými dokonalosťami obdaril človečenstvo Kristovo, že do tohto už viac vmestiť sa nemohlo. I sama nevýslovná krása Matky Božej v porovnaní s človečenstvom Kristovým je, ako horiaca fakľa voči slnku. Ba i prednosti v milostiach, aké Boh všetkým anjelom a svätým udelil, dovedna spojené boli by oveľa menšie, ako prednosti v milostiach u človečenstva Kristovho. Lebo toto pre svoje úzke spojenie s božstvom je obohatené nekonečnými pokladmi a stalo sa účastným nekonečnej hodnosti. (Koch.)
Z toho vyplýva:
1. Obeta omše je tá istá, ako obeta na kríži.
Obeta omše nie je snáď iba obrazom krížovej obety, podobne ako kríž alebo obraz, čo na stene visí. Obeta omše ani nie je iba rozpomienkou na obetu krížovú (Sn. Tr. 22, 3), ale je tou istou obetou, čo sa Bohu na kríži konala, a tak má tú istú cenu a tú istú účinnosť. (Bodr.) V obete omše opakuje sa umučenie a smrť jednorodeného Syna Božieho tajuplným spôsobom. (Sv. Reh. V.) V omši, ako už zo slov premenenia vyplýva, „prelieva sa krv Kristova“. (Sv. Aug.) Pri omši Kristus ukazuje Otcovi znaky svojich rán, aby ľudí od večného zahynutia zachránil. (Sv. Vavr. J.) „Kristus ukazuje mu i horké bolesti, aké pri svojom umieraní podstúpil a predstavuje mu ich tak živo, akoby sa to teraz dialo“ (Coch.) Omšu slúžiť teda značí toľko, ako: spôsobiť, aby Syn Boží zase umieral duchovným spôsobom. (Segneri) I najhlavnejšie obrady pri omši znázorňujú, že sa na oltári obnovuje obeta krížová: pozdvihovanie pri premenení chleba a vína pripomína povýšenie Krista pri križovaní; modlenie sa kňaza s rozopnutými ramenami, kríž na oltári a omšovom rúchu, konečne mnohé kríže, ktoré kňaz rukou robí, pripomínajú, že sa tu obeta krížová obnovuje.
Kristus pri omši v istom ohľade obnovuje celé dielo vykúpenia. „Pri omši obetuje Kristus nielen svoje človečenstvo, ako na kríži, ale s týmto obetuje i všetko, čo po 33 rokov svojho pozemského života robil a trpel, a predstavuje to silným i pokorným spôsobom najsv. Trojici“. (Coch.) Všetky modlitby, ktoré Syn Boží na zemi vykonal, opakuje v každej sv. omši ako v krátkom prehľade a kladie ich tak jasne pred oči Otcove, akoby ich ešte raz hovoril. (Koch.) Všetko toto obetuje najviac za spasenie každého človeka, čo na sv. omši je prítomný. (Koch.) Kristus zjavil sv. Matilde: „Len sám viem a rozumiem dokonale, ako sa denne obetujem na oltároch; ani cherubíni ani serafíni, ani všetky mocnosti nebeské nemôžu toto dokonale pochopiť“.
Len ten rozdiel je medzi oboma obetami: na kríži obetuje sa Kristus krvavým (bolestným) spôsobom ako človek, pri omši nekrvavým (nebolestným) spôsobom pod spôsobmi chleba a vína.
2. Cena obety sv. omše teda nezávisí od kňazovho stavu milosti.
To je preto že obetujúcim kňazom je Kristus, a nie kňaz na oltári. „Obetou omše privlastňuje sa nám účinok utrpenia a zásluh Kristových spôsobom celkom rozdielnym od iných skutkov“. (Sn. Tr. 22) U ostatných dobrých skutkov totiž hodnota skutku závisí od stavu milosti, v ktorom človek sa nachádza. U omše nie je tak. Preto ten, za ktorého snáď nehodný kňaz omšu slúži, nijako netratí úžitku omše. Omša pôsobí sama sebou a „nemôže byť poškvrnená nehodnosťou alebo zlými vlastnosťami toho, kto ju slúži“. (Sn. Tr. 22, 1) Obeta zlého kňaza má práve takú cenu ako dobrého, tak ako účinnosť sviatosti nezávisí od hodnosti kňazovej. (Sv. Tom. Akv.) Vezmime prípad, že by syn kráľov v nejakej záležitosti poslal splnomocnenca k otcovi svojmu. Tu sa bude kráľ pramálo pýtať na osobu splnomocnencovu; smerodajnou pre rozhodnutie jeho bude iba osoba synova a vôľa jeho. Celkom tak má sa vec i tu.
Franz Spirago: Katolícky ľudový katechizmus
Slovami: „Toto čiňte na moju pamiatku“ dal Kristus apoštolom a ich nástupcom rozkaz a moc konať tú istú obetu. (Sn. Tr. 22, 1)
Keď Kristus svojim dvanástim apoštolom dal jesť svoje telo a piť svoju krv, rozkázal im, aby miesto obetných zvierat obetovali jeho samého. (Sv. Reh. Nis.) Na pamiatku vymanenia sa z otroctva egyptského uložil Boh Židom, aby každoročne zabili veľkonočného baránka; práve tak chcel Boh, aby na pamiatku krížovej smrti Kristovej a vykúpenia ľudstva z otroctva diabolského zvláštna obeta konaná bola. (Sn. Tr. 22, 1) Keďže nám obeta táto krížovú obetu Kristovu mala pripomínať, preto ustanovil ju Kristus v deň pred svojim horkým umučením.
Túto obetu konali už sv. apoštoli a odjakživa ich nástupcovia, biskupi a kňazi.
Kresťania už za čias apoštolských schádzali sa k lámaniu chleba (Sk. ap. 2, 42), obzvlášť v nedele. (Sk. ap. 20, 7 a 11) Sv. Pavol hovorí častejšie o žehnaní a pití kalicha, aj o lámaní chleba a jedení chleba (1. Kor. 10, 16; 11, 26); hovorí tiež: „My (kresťania) máme obetný oltár, z ktorého nesmú jesť tí, čo stánku slúžia“, totiž židia. (Žid. 13, 10) Sv. apoštol Ondrej prokonzulovi, ktorý ho vyzval obetovať modlám, povedal: „Ja každodenne obetujem na oltári všemohúcemu pravému Bohu nie mäso býkov, nie krv baránkov, ale nepoškvrneného Baránka Božieho; a keď všetok ľud veriaci jedol sväté mäso jeho, Baránok, čo bol obetovaný, ešte vždy zostáva neporušený a živý“. Sv. Justín (okolo 150) v prvom svojom spise na obranu kresťanov, poslanému rímskemu cisárovi, spomína čiastky kresťanskej obety: čítanie a vysvetľovanie sv. Písma, obetovanie chleba a vína, premenenie obetných darov a rozdávanie ich. (Meh.) Keď sv. pápež Sixtus k mučeníckej smrti bol vedený, ponáhľal sa za ním sv. diakon Vavrinec a privolal mu: „Svätý otče, bezo mňa ideš tam, keď si inak bez posluhovania môjho nikdy nekonával svätej obety!“(258). Najdávnejší sv. otcovia spomínajú obetu omše. Sv. Irenej, biskup lyonský (†202), hovorí: „Obeta Nového zákona je sv. večera Pána; Kristus ustanovil ju za sviatosť a obetu zároveň. Cirkev koná obetu túto po celom svete“. Sv. Cyprián, biskup kartágsky (†258), hovorí: „Kňazi v Cirkvi práve tak konajú obetu, ako ju sám Kristus konal“; ďalej: „My každodenne konáme obetu, v čase prenasledovania i pokoja, čím pripravujeme veriacich, aby sa i mučením obetovali“. Pápež Lev Veľký hovorí: „Jedna obeta tela a krvi Krista Pána nahrádza teraz všetky rozličné obety“.
I početné vyobrazenia na stenách v katakombách dajú usudzovať na tú obetu, taktiež najstaršie liturgie, t.j. knihy, čo obsahovali modlitby pri obete a predpisy k jej konaniu, ďalej oltáre, kalichy a omšové rúcha z najdávnejších časov, z ktorých niektoré i dodnes sa zachovali (tak drevený oltár, na ktorom Peter a nasledujúci pápeži až po Silvestra temer po tristo rokov obetovali). Načože by všetky predmety tieto boli bývali, keby vtedy kresťania neboli mali obetu?
Ba všetci bludári do 10. storočia neopovážili sa vystúpiť proti tejto obete. Neskoršie proti nej najväčšmi vystupoval Luther „na radu diablovu“, ako on sám povedal.
Táto obeta už v Starom zákone bola zvestovaná nielen predobrazmi, ale i proroctvami.
Rozličné obety Starého zákona boli predobrazmi tejto opravdivej obety (Sv. Aug.); tak obeta Ábelova, ktorá Bohu bola príjemná (1. Mojž. 4), lebo ju konal vo viere v budúceho Vykupiteľa a v obetu jeho (Žid. 11, 4), ďalej obeta Abrahámova, ktorý z poslušnosti voči Bohu obetoval svojho syna Izáka na hore Morii bez toho, že by krv jeho bol vylial (1. Mojž. 22); obzvlášť obeta Melchisedechova (po slovensky: kráľa spravodlivosti), kráľa salemského (t. j. kráľa pokoja), ktorý chlieb a víno Bohu obetoval. (1. Mojž. 14) Všetky tri menované obety spomínajú sa pri obete omše sv., a síce hneď po pozdvihovaní. Kňaz totiž prosí Boha, aby nám pri obete tak milostivý bol, ako Ábelovi, Abrahámovi a Melchisedechovi pri ich obeti.
Aj proroctvami bola zvestovaná obeta omše. Dávid prorokoval, že Vykupiteľ bude kňazom na veky podľa poriadku (spôsobu) Melchisedechovho. (Ž. 109, 4) Prorok Malachiáš zvestoval obetu omše sv. Židom, ktorí po návrate zo zajatia obetnú službu zle konali, keď hovoril: „Nemám zaľúbenia vo vás, hovorí Pán zástupov, a neprijmem už z vašej ruky nijakého daru obetného. Lebo od východu slnka až na západ oslavovať sa bude meno moje medzi národmi a na každom mieste bude sa konať menu môjmu obeta čistá“ (v hebrejčine: obeta pokrmov z múky). (Mal. 1, 10 -11 )
2. Obetu ustanovenú Kristom pri poslednej večeri nazývame sv. omšou alebo obetou omše sv.
V prvých storočiach kresťanských na začiatku obety katechumeni (t. j. tí, čo sa k prijatiu sv. krstu pripravovali) a kajúcnici bývali z kostola von posielaní. Posielanie (po latinsky missio) dialo sa vyvolaním slov: missa est. Za vtedajších časov, ako z dejepisných prameňov dá sa dokázať, používali tieto slová pri rozpúšťaní akéhokoľvek zhromaždenia a tak chceli dať na vyrozumenie, že zhromaždenie je rozpustené. Tak bolo i v kostole, a obetný úkon, čo po takom rozpustení (katechumenov a kajúcnikov) nasledoval, menoval sa missa, z tohto slova vzniklo potom slovenské mša alebo omša. Výraz tento používa už pápež Pius I. (okolo 141); v spisoch sv. Augustína a Ambróza vyskytuje sa už veľmi často. Slovo missa môže pochádzať i odtiaľ, že pri slovách premenenia chleba a vína posiela sa Syn Boží z neba na zem. (Sv. Tom. Akv.) A veriaci potom zase posielajú ho zo zeme do neba skrze kňaza a tento skrze službu anjelov. „Najprv Boh posiela k nám na oltár svojho Syna, potom Cirkev toho istého Krista posiela k Otcovi, aby za hriešnikov orodoval“. (Sv. Bonav.)
Obeta omše je strediskom celej bohoslužby katolíckej.
Mnohé sviatosti a sväteniny udeľujú sa len v spojení s omšou. Omša má sa k ostatnej bohoslužbe, ako drahokam k svojej obrube (t. j. k tomu, do čoho je vpravený). (Hurter.) Ona je jazero, kde splývajú potoky milosti krížovej obety, skadiaľ sa potom svätými sviatosťami ako žľabami na ľudí rozlievajú. Sv. omša je denne vychodiace slnko milosti, ktorého biele papršleky lámu sa sedemnásobne v sviatostiach a tak tvoria zlatú dúhu pokoja, čo bohatstvá nebeské spája s chudobou pozemskou. (Gihr.)
Sv. omša hodnosťou oveľa stupňov prevyšuje sv. sviatosti; lebo tieto sú len nádoby milosrdenstva pre živých, omša však je nevyčerpateľné more božskej štedrosti pre živých i mŕtvych. (Cochem.) Sv. omšou majú ľudia takrečeno už vopred nebo na zemi, lebo touto obetou majú pred sebou Stvoriteľa neba i zeme a môžu sa ho i rukami dotýkať. (Urb. VIII.) Koľko kvapiek má more, koľko lúčov slnko, koľko hviezd nebo, koľko kvetov zem, toľko tajomstiev zahrňuje v sebe obeta sv. omše. (Sv. Bonav.) Vezmi preč túto obetu z Cirkvi katolíckej, a nič nezostane, leda nevera a blud. (Sv. Bonav.) Keby obeta sv. omše nebola taká výborná, nebol by diabol vzbudil jej toľko nepriateľov medzi bludármi. (Cochem)
Obeta omše je naozaj katolícka, lebo koná sa ustavične po celom svete a síce až do konca sveta.
V súčasnosti slúži sa denne na celej zemeguli asi 350.000 sv. omší. Každú hodinu dňa slúžia sa omše: u nás v Európe od rána až do 12. hodiny poludňajšej; keď u nás je poludnie, v Amerike; keď u nás je večer, na ostrovoch Tichého oceána (5 mil. katolíkov); keď my spíme, v Austrálii a potom v Ázii. Teda 375vskutku podľa predpovedania proroka „od východu slnka až na západ koná sa čistá obeta pokrmu medzi všetkými národmi a na každom mieste“ (Mal. 1, 10).
Obeta omše bude sa konať až do súdneho dňa. (1. Kor. 11, 26) Už Dávid zvestoval, že Vykupiteľ bude kňazom na veky, ako Melchisedech. (Ž. 109, 4) Preto ani všetci nepriatelia Cirkvi, ba ani len antikrist, nedosiahnu že by obeta omše už prestala. Posledná obeta omše bude v posledný deň sveta. Kristus mienil obzvlášť obetu omše, keď povedal: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“. (Mat. 28, 20)
3. Sv. omša preto je obeta, lebo sa ňou krížová smrť Kristova tajuplným spôsobom označuje a sprítomňuje.
Už oddelené spôsoby chleba a vína označujú zničenie človečenstva Kristovho (Sv. Tom. Akv.); lebo telo a krv Krista tu práve tak sú oddelené, ako na kríži, kde krv mnohými ranami z tela tiekla. Oddelené spôsoby teda označujú zabitie obetného Baránka Krista.
Už i spôsob chleba a spôsob vína samy sebou označujú umučenie a smrť Kristovu. Lebo chlieb je pripravený zo zŕn pšeničných, ktoré najprv boli zomleté a potom na ohni upečené. Víno je pripravené z tlačeného hrozna. Mletie a pečenie pšeničných zŕn živo pripomína bolesti tela Kristovho, tlačenie hrozna na tečenie krvi Kristovej. Okrem toho Kristus slovami premenenia prenáša sa do nízkeho stavu, ktorý temer zničeniu sa rovná. Veď pri premenení Kristus berie na seba podobu pokrmu. Nepoznať jeho božskú velebnosť, ba ani len jeho ľudskú prítomnosť, „Kristus, Kráľ neba i zeme, slovami premenenia prenáša sa do stavu chatrnosti, aký temer zničeniu sa rovná. Nevidno tu ani jedného lúča jeho slávy, ktorý predsa i z jeho ľudskej postavy vyžarovala a svet úctou naplňovala. Pri svojom narodení v Betleheme ešte bol podobný ľuďom, no tu zdá sa byť kúskom chleba“. (Kochem) Na kríži bolo skryté iba božstvo Kristovo, tu mimo toho skryté je i jeho človečenstvo. (Sv. Tom. Akv.) Ten, ktorého nebesia objať nemôžu, leží zamknutý, ako v žalári, v malej podobe chleba; ten, ktorý s velebnosťou sedí na tróne nebeskom, leží tu ako poviazaný baránok. Celé vojsko nebeské pozerá s úžasom, ako človečenstvo Kristovo, tak slávne v nebi, na oltári tak sa upokorilo a uponížilo. (Kochem.) Týmto sebauponížením zmieruje Kristus Otca, nahnevaného na nás; lebo niet lepšieho prostriedku zmieriť urazeného, ako uponížiť sa pred ním. Tak kráľ Achab tým, že sa pred Bohom náramne uponížil, odvrátil od seba prísny trest, akým sa mu Boh vyhrážal skrze Eliáša (3. Kráľ. 21, 27); podobne jednali i Ninivčania. (Jon. 3) Slová kňazove pri premenení (chleba a vína) sú teda akoby meč, ktorým sa obetný Baránok Kristus tajuplným spôsobom zabíja.
Aj požívaním, teda oddelením spôsobov chleba a vína označuje sa krížová smrť Kristova. Preto hovorí sv. Pavol, že požívaním tela a krvi zvestuje sa smrť Pánova. (1. Kor. 11, 26)
No pri omši deje sa nie snáď iba vyobrazenie krížovej smrti Kristovej, ale skutočné sprítomnenie tejto smrti, lebo veď pod oboma spôsobmi pri omši prítomný je sám Kristus. Sprítomnenie krížovej obety dostačuje, aby sa nám dostalo zásluh tejto obety. Kto sa uchádza o nejaký úrad, ten k prosbopisu nemusí pripojiť pôvodné svedectvo, dostačuje úplne, keď prípoji vrchnostensky potvrdený odpis tejto listiny. Tak ani Kristus, aby nám poskytol zásluhy vykúpenia, nepotreboval ešte raz zomrieť, teda opakovať krížovú obetu; úplne dostačovalo verné sprítomnenie tejto obety.
Že Kristus pri poslednej večeri mal úmysel ustanoviť obetu, dal na vyrozumenie už tým, že k tomuto svätému úkonu vyvolil práve čas, v ktorý sa veľkonočný baránok zabíjal a požíval. Aj použil podobné slová, ako Mojžiš pri uzatváraní starej zmluvy; Mojžiš totiž po zákonodarstve na Sinaji postavil oltár, zabil zvieratá, pokropil ľud krvou zvierat a hovoril: „Toto je krv zmluvy, ktorú Pán s vami učinil“. (2. Mojž. 24, 8) Podobne hovoril Kristus pri poslednej večeri. Teda i tu musela byť obeta. Pozoruhodné je tiež, že horké umučenie Kristovo a smrť jeho nasledovali bezprostredne po poslednej večeri. Tým dal na vyrozumenie, že je to jedna a tá istá obeta. Snem Tridentský slávnostne dosvedčil: „Spasiteľ náš pri poslednej večeri ustanovil viditeľnú obetu, aby tým vyobrazil obetu krvavú, ktorá sa na kríži konať mala, a zachoval jej pamiatku až do konca sveta“. (Sn. Tr. 22, 1) Ak náboženstvo kresťanské má byť najdokonalejším, musí mať i najsilnejší výraz poklony, obetu; inak by v dokonalosti zaostávalo za inými. Keby v kat. Cirkvi nebolo obety, neboli by sa splnili ani mnohé predobrazy a proroctvá Starého zákona; to nedá sa ani myslieť.
4. Hlavným účelom obety omše je zmierenie Boha.
To nasleduje zo slov Kristových pri poslednej večeri: „Toto je krv moja... ktorá na odpustenie hriechov bude vyliata“. Táto nekrvavá obeta teda je — ako obeta krížová — opravdivá obeta zmierna. (Sn. Tr. 22, 2) Skrze ňu síce nevykupujeme sa znovu, ako krvavou obetou na kríži, ale nadobúdame si ovocie vykúpenia (krížovej obety). (Sn. Tr. 22, 2) Ani táto nekrvavá obeta sama sebou nie je vstave zmieriť s Bohom jednotlivých ľudí; ale pôsobí, že svoje hriechy uznajú, oľutujú, z nich sa vyspovedajú a im sa vyhýbajú.
5. Pri obete omše je Kristus obetujúcim kňazom a aj obetným darom.
Kristus je obetujúcim kňazom. Kňaz na oltári je len námestník Kristov alebo nástroj, ktorý Kristus používa. To nasleduje už zo slov, ktoré kňaz hovorí pri premenení; on totiž hovorí: „Toto je telo moje, toto je krv moja“, hoci chlieb nepremieňa na svoje telo, ani víno na krv svoju. Nie človek spôsobí, že obetné dary pred ním stanú sa telom a krvou Krista, ale spôsobí to sám Kristus“. (Sv. Zl.) Kristus, najvyšší kňaz, je svätý, bez viny, nepoškvrnený, vylúčený spomedzi hriešnikov a čistejší nad všetkých duchov nebeských. (Žid. 7, 26) Obeta táto je teda Svätá, hoci by kňaz akýkoľvek bol; lebo nie ľudia robia svätou túto obetu, ale Kristus. (Sv. Zl.)
Kristus je aj obetným darom. „Kristus je kňazom konajúcim obetu, a on sám je aj obetou“. (Sv. Aug.) Ten istý obetuje a je obetovaný. (Sv. Zl.) Na posvätnom stole leží zabitý Kristus. (Sv. Zl.) Kristus, náš baránok veľkonočný, ktorý raz na kríži je zabitý, zabíja sa každý deň na oltároch našich. (Sv. Aug.) Kristus preto neobetoval nič iné, okrem seba samého, lebo medzi všetkými pokladmi neba i zeme nemohol nájsť nič, čo by najsvätejšej Trojici za dôstojnú obetu slúžiť mohlo. (Koch.) Človečenstvo Kristovo je to najdrahocennejšie, čo kedysi jestvovalo a ešte jestvuje. (Sv. Brig.) Boh totiž toľkými dokonalosťami obdaril človečenstvo Kristovo, že do tohto už viac vmestiť sa nemohlo. I sama nevýslovná krása Matky Božej v porovnaní s človečenstvom Kristovým je, ako horiaca fakľa voči slnku. Ba i prednosti v milostiach, aké Boh všetkým anjelom a svätým udelil, dovedna spojené boli by oveľa menšie, ako prednosti v milostiach u človečenstva Kristovho. Lebo toto pre svoje úzke spojenie s božstvom je obohatené nekonečnými pokladmi a stalo sa účastným nekonečnej hodnosti. (Koch.)
Z toho vyplýva:
1. Obeta omše je tá istá, ako obeta na kríži.
Obeta omše nie je snáď iba obrazom krížovej obety, podobne ako kríž alebo obraz, čo na stene visí. Obeta omše ani nie je iba rozpomienkou na obetu krížovú (Sn. Tr. 22, 3), ale je tou istou obetou, čo sa Bohu na kríži konala, a tak má tú istú cenu a tú istú účinnosť. (Bodr.) V obete omše opakuje sa umučenie a smrť jednorodeného Syna Božieho tajuplným spôsobom. (Sv. Reh. V.) V omši, ako už zo slov premenenia vyplýva, „prelieva sa krv Kristova“. (Sv. Aug.) Pri omši Kristus ukazuje Otcovi znaky svojich rán, aby ľudí od večného zahynutia zachránil. (Sv. Vavr. J.) „Kristus ukazuje mu i horké bolesti, aké pri svojom umieraní podstúpil a predstavuje mu ich tak živo, akoby sa to teraz dialo“ (Coch.) Omšu slúžiť teda značí toľko, ako: spôsobiť, aby Syn Boží zase umieral duchovným spôsobom. (Segneri) I najhlavnejšie obrady pri omši znázorňujú, že sa na oltári obnovuje obeta krížová: pozdvihovanie pri premenení chleba a vína pripomína povýšenie Krista pri križovaní; modlenie sa kňaza s rozopnutými ramenami, kríž na oltári a omšovom rúchu, konečne mnohé kríže, ktoré kňaz rukou robí, pripomínajú, že sa tu obeta krížová obnovuje.
Kristus pri omši v istom ohľade obnovuje celé dielo vykúpenia. „Pri omši obetuje Kristus nielen svoje človečenstvo, ako na kríži, ale s týmto obetuje i všetko, čo po 33 rokov svojho pozemského života robil a trpel, a predstavuje to silným i pokorným spôsobom najsv. Trojici“. (Coch.) Všetky modlitby, ktoré Syn Boží na zemi vykonal, opakuje v každej sv. omši ako v krátkom prehľade a kladie ich tak jasne pred oči Otcove, akoby ich ešte raz hovoril. (Koch.) Všetko toto obetuje najviac za spasenie každého človeka, čo na sv. omši je prítomný. (Koch.) Kristus zjavil sv. Matilde: „Len sám viem a rozumiem dokonale, ako sa denne obetujem na oltároch; ani cherubíni ani serafíni, ani všetky mocnosti nebeské nemôžu toto dokonale pochopiť“.
Len ten rozdiel je medzi oboma obetami: na kríži obetuje sa Kristus krvavým (bolestným) spôsobom ako človek, pri omši nekrvavým (nebolestným) spôsobom pod spôsobmi chleba a vína.
2. Cena obety sv. omše teda nezávisí od kňazovho stavu milosti.
To je preto že obetujúcim kňazom je Kristus, a nie kňaz na oltári. „Obetou omše privlastňuje sa nám účinok utrpenia a zásluh Kristových spôsobom celkom rozdielnym od iných skutkov“. (Sn. Tr. 22) U ostatných dobrých skutkov totiž hodnota skutku závisí od stavu milosti, v ktorom človek sa nachádza. U omše nie je tak. Preto ten, za ktorého snáď nehodný kňaz omšu slúži, nijako netratí úžitku omše. Omša pôsobí sama sebou a „nemôže byť poškvrnená nehodnosťou alebo zlými vlastnosťami toho, kto ju slúži“. (Sn. Tr. 22, 1) Obeta zlého kňaza má práve takú cenu ako dobrého, tak ako účinnosť sviatosti nezávisí od hodnosti kňazovej. (Sv. Tom. Akv.) Vezmime prípad, že by syn kráľov v nejakej záležitosti poslal splnomocnenca k otcovi svojmu. Tu sa bude kráľ pramálo pýtať na osobu splnomocnencovu; smerodajnou pre rozhodnutie jeho bude iba osoba synova a vôľa jeho. Celkom tak má sa vec i tu.
Franz Spirago: Katolícky ľudový katechizmus
