Často som sa od mnohých svätosťou a múdrosťou osvietených mužov, s naliehavosťou a veľkým úžasom dozvedal, ako za použitia nejakej istej, a pritom všeobecnej a presnej metódy, môžem odlíšiť pravdu katolíckej viery od omylov pokryteckých heréz. Skoro od všetkých som na to dostal rovnakú odpoveď: že ten, kto chce odhaliť podvody objavujúce sa na javiskách heretikov; nepadnúť do ich osídel a v zdraví neochvejne vytrvať v zdravej viere, musí dvojakým spôsobom svoju vieru s Božou pomocou zabezpečiť: po prvé váhou Božieho zákona a po druhé podaním katolíckej Cirkvi.
Tu by sa mohol niekto spýtať: Ak je kánon Písma svätého dokonalý a navyše v každom ohľade sám osebe dostačujúci, prečo k nemu pridávať ešte váhu cirkevného podania? Preto, že Písmo sväté s ohľadom na jemu vlastnú hĺbku nie všetci prijímajú v rovnakom a pravom význame, ale jeden tak a druhý inak vykladajú jeho verše, takže napohľad sa zdá, že koľko ľudí, toľko záverov z neho možno vyvodiť. Pretože inak ho vysvetľuje Novacián, inak Sabelius, inak Donát, inak Arius, Eunomius, Macedonius, inak Fótius, Apolinarius, Priscilián, inak Jovinián, Pelagius, Celestius, ešte inak Nestorius.
Vzhľadom k takej znôžke omylov je celkou nutnou vecou vytýčiť líniu výkladu prorockých a apoštolských listov podľa katolíckeho pravidla a katolíckeho zmyslu. A v samotnej Cirkvi je zase nutné držať sa pevne toho, v čo vždy a všade všetci verili. Pretože len to je vpravde a správne katolícke, ako poukazuje už samotný význam tohto slova, čo sa vo všetkom odvoláva na znaky všeobecnosti. A to nastúpi až vtedy, keď pôjdeme cestou všeobecnosti, starobylosti a jednomyseľnosti. Všeobecnosť budeme nasledovať, pokiaľ za pravdivú uznáme len tú vieru, ktorú celá Cirkev na zemi vyznáva; starobylosť, pokiaľ ani krok neodstúpime od chápania, ktoré jasne zdieľali naši predkovia a otcovia; jednomyseľnosť, pokiaľ v rámci zmienenej starobylosti prijmeme za svoje pojmy a názory všetkých či skoro všetkých kňazov a učiteľov.
Čo má teda robiť kresťan-katolík, ak sa nejaká čiastočka Cirkvi odtrhne od spoločenstva všeobecnej viery? Nič iného, než že dá prednosť zdraviu celého tela pred nákazlivým a chorým údom. A ako má postupovať, ak by nejaká nová infekcia chcela už nielen čiastočku, ale celú Cirkev naraz nakaziť? Vtedy sa má celým srdcom privinúť k starobylosti: tu už evidentne žiadna novota nemôže úskočne prekvapiť.
Čo keby sa v okruhu minulosti objavil omyl dvoch alebo troch ľudí či celého mesta alebo dokonca nejakej oblasti? Vtedy sa bude predovšetkým snažiť postaviť nad opovážlivosť alebo nevedomosť niekoľkých osôb rozhodnutia všeobecného koncilu, ustálené v dávnych dobách, pokiaľ také existujú. A pokiaľ nastane taká situácia, ku ktorej sa nič podobného nenájde? Vtedy sa bude snažiť zhromaždiť názory predkov a radiť sa s nimi. Rozumie sa názory iba tých predkov, ktorí buď žili v rôznych dobách a na rôznych miestach a vytrvali v spoločenstve a viere jednej všeobecnej Cirkvi, čím preukázali, že sú smerodajnými učiteľmi. A to, čo títo všetci ako jeden muž – nielen ten či onen – v jednom a tom istom duchu otvorene, často a vytrvalo prijímali, písali a učili – nech je považované za nepochybný ukazovateľ viery.
Sv. Vincent Lerinský: Commonitorium adversus haereses
