Sv. Ján s Kríža ukazuje vo svojich spisoch ako v zrkadle hlavne tieto ich chyby:
Sú plní márnivých myšlienok z útechy, ktorej sa im dostáva; považujú sa za lepších, ako sú, a veľmi ľahko pohŕdajú inými. Na sebe vidia všetko dobré, u iných si všímajú každej chybičky, ľahko posudzujú a odsudzujú.
Sú plní márnivých myšlienok z útechy, ktorej sa im dostáva; považujú sa za lepších, ako sú, a veľmi ľahko pohŕdajú inými. Na sebe vidia všetko dobré, u iných si všímajú každej chybičky, ľahko posudzujú a odsudzujú.
Nie sú spokojní s darmi a milosťami, ktoré dostávajú. Chcú stále oplývať útechou a sú nespokojní a netrpezliví, keď sa im nerobí celkom podľa ich vôle.
Ľahko a často sa rozhnevajú na blížneho, keď urobí chybu. Každého chcú napravovať, každého karhať, sú však zaraz netrpezliví, zachmúrení, celí urazení, ak si niekto dovolí ich pokarhať alebo nejako upozorniť na chyby.
Chceli by svätosť získať za jeden deň a keď sa im to nedarí, ako by si žiadali, ochabnú, sú netrpezliví, malomyseľní a ľahko opustia modlitbu a sebazapieranie.
Mrzí ich, keď vidia iné nábožnejšie a čnostnejšie duše a ťažko im padne, keď si niekto nevšíma ich čnosti a nábožnosti. A ako im je milé a príjemné, keď si ich niekto váži, keď sa im dostane uznania a pochvaly, tak zas veľmi sa im protiví, keď niekto chváli inú dušu pre čnosť, vôbec, ak sa dáva iným v niečom prednosť. To sa naozaj dotýka citlivých stránok týchto duší a ukazuje, koľko skrytej sebalásky, samoľúbosti a márnivosti spí vnútri človeka, ktorý myslí, že je u neho už všetko v úplnom poriadku.
Mnohé duše sú veľmi namyslené a tvrdohlavé, celý svet sa má točiť podľa ich hlavy a podľa ich chuti. A beda, ak sa im nerobí po vôli! Vtedy sú mrzuté, vrtkavé a nestále. Stratí sa všetka horlivosť, všetko vykonávajú už len ledabolo alebo aj zanedbávajú. Taký je človek.
Čo je koreňom týchto chýb?
Koreňom týchto chýb je naša prevrátenosť, že hľadáme seba miesto Boha, túžime po vlastnom uspokojení a málo dbáme na to, či vyhovieme i Bohu. Sme priveľmi zaujatí sebaláskou a neusilujeme sa vo všetkom hľadať len záujmy Božie, či nás to už teší alebo neteší, či nám to vyhovuje alebo nie. Odtiaľ sú zväčša naše chyby a poklesky.
V duchovnom živote tým lepšie napredujeme, čím viac premáhame svoje osobné záujmy a chúťky a čím viac pozornosti venujeme jedine záujmom Božím. To sa, pravda, ľahko povie, ale ťažko uskutočňuje; no nie je to nič nemožného a s pomocou duchovného vodcu, môžeme predsa aspoň časom dôjsť ku značnému stupňu čistej obetavosti a vnútornej čistoty.
Ako to možno robiť?
1. Len pomaly. Pravá čnosť tak vzrastá v duši, ako rastú stromy, pomaly, nie ako slnečník, ktorý rýchlo vyrastie, čoskoro však zase vyschne.
2. Krok za krokom. Kto sa chce naraz zbaviť viacerých chýb, obyčajne nedôjde k cieľu a čo sa ako namáha, ostáva celkom taký, ako bol predtým. Odkladajme teda chybu za chybou v drobnej trpezlivej práci. Najlepším prostriedkom na to je zvláštne spytovanie svedomia, ako ho podáva sv. Ignác hneď na začiatku „Duchovných cvičení". Zvláštne spytovanie svedomia treba však prakticky ohraničiť a vytrvale robiť, ak má prinášať ovocie.
3. Iba s pomocou Božou. Boh chce, aby sme sa sami namáhali, ale rovnako vie, že nestačíme a nevládzeme zapierať náklonnosti vo všetkých záhyboch a kútoch svojej duše a preto nám pomáha hlavne utrpením. Je to bolestná pomoc, ale potrebná, aby sme sa zbavili všetkých nezriadeností; je to práca plná lásky, primeraná Velebnosti Božej. Musíme však tejto pomoci porozumieť, dať si pomáhať, dať sa operovať, čistiť, zdokonaľovať a vďačne prijímať z rúk Božích každý kríž. Len tak sa nám stane táto pomoc Božia najmocnejším prostriedkom k dokonalosti a svätosti.
Základná myšlienka zvláštneho spytovania svedomia
Človek je obmedzený tvor, ktorého energia (sila) sa hneď vyčerpá, najmä ak sa má uplatňovať vo viac smeroch naraz. Preto sa máme usilovať, aby sme sa v duchovnom živote sústredili na jednu vec, na jednu chybu, na jednu čnosť a zostali pritom tak dlho, kým sa chyba konečne neodstráni alebo kým čnosť nezapustí korene hlboko do duše. Tak sa zbavujeme chyby za chybou a tak si osvojujeme čnosť za čnosťou. Tento spôsob je primeraný ľudskej prirodzenosti a preto pri ňom ľahko dosiahneme výsledku. V ňom spočíva podstata zvláštneho spytovania svedomia.
Prax zvláštneho spytovania svedomia je dosť jednoduchá. Ráno urobíme predsavzatie, že istej veci cez celý deň zvláštnu pozornosť venujeme a prosíme si na to od Pána Bolia pomoc. Naše predsavzatie sa vzťahuje alebo na niektorý hriech, ktorého sa chceme zbaviť alebo na čnosť, ktorú si chceme zadovážiť. Na poludnie alebo aspoň večer sa spytujeme o tejto zvláštnej veci; preto sa volá toto cvičenie „zvláštnym spytovaním svedomia“. O iných veciach sa tiež skúmame, ale skôr len všeobecne, tam je aj predsavzatie skôr všeobecné, že sa chceme napraviť. O tomto zvláštnom predmete sa skúmame podrobnejšie: ako to bolo? Či a koľko ráz sme upadli do tej chyby? Alebo či sme sa cvičili v tej čnosti. Výsledok si zaznačíme, obnovíme predsavzatie a prosíme Boha o ďalšiu pomoc. Druhý, tretí deň robíme to isté a tak týždeň, dva, mesiac, ba pri húževnatých chybách pol roka, hej, i rok, kým sa chyba konečne stratí alebo čnosť je poriadne vypestovaná. Zvláštne spytovanie svedomia je systematická a Bohu veľmi milá práca v duchovnom živote, ktorou pomaličky striasame sa chýb a osvojujeme si čnosti. Patrí teda k najvýznamnejším cvičeniam duchovného života.
O čom robiť zvláštne spytovanie svedomia
Zvláštne spytovanie svedomia robíme predovšetkým o chybách vonkajších, do ktorých často upadáme, azda viac ráz cez deň a ktoré sú na pohoršenie, ako napr. keď sa dohadujeme, keď surovo, neláskavo vravíme (odvrávame), časté výbuchy hnevu, keď sa protivíme, keď zneužívame meno Božie a podobné.
Keď sú takéto vonkajšie chyby odstránené, začneme si robiť zvláštne spytovanie svedomia o chybách vnútorných, z ktorých často pochádzajú vonkajšie chyby. Spolu začína sa aj cvičenie v čnostiach. Táto práca je už ťažšia a vyžaduje často veľkej vytrvalosti, aby sme dosiahli úplného zdaru. V tom veľmi môže duši pomáhať spovedník, keď ju vedie a stále kontroluje vo zvláštnom spytovaní. Takto duša aj pri ťažkej látke dosť ľahko vytrvá.
O čom sa nerobí zvláštne spytovanie
Zvláštne spytovanie sa nerobí o chybách, ktoré sa iba zriedka stávajú, napr. raz alebo dva razy do týždňa, najmä, ak sú to chyby vonkajšie. V tom prípade je lepšie oddať sa radšej cvičeniu v čnostiach, lebo pravá čnosť sama pôsobí, že neupadáme do rozličných chýb. Spomínané chyby ponechávame pre všeobecné spytovanie svedomia a tak sa naučíme dobre prijímať trápenie a kríže, stratia sa tiež chyby, do ktorých sa so zvláštnym spytovaním ani pustiť nemožno. Konečne Boh nás nechá tu a tam upadnúť do niektorých chýb, aby sme si na svojej čnosti nezakladali a mali príležitosť uponížiť sa, lebo sebaláska sa Bohu veľmi protiví.
Neradí sa robiť zvláštne spytovanie o nedobrovoľnej roztržitosti v modlitbe, ani keď nás veľmi trápi, že sa nám myseľ stále vzďaľuje od modlitby, lebo tu nedosiahneme nič, ba si azda ešte uškodíme. Niečo iného je, ak sa chceme odučiť zvedavosti a nespokojnému obzeraniu sa pri modlitbe, čoho sa často dopúšťajú nábožní ľudia, všímajúc si v kostole všetkého, čo sa okolo nich robí. Táto chyba je prirodzene prameňom mnohých roztržitostí, ktoré možno odstrániť zvláštnym spytovaním svedomia, nie však o roztržitosti, ale o zvedavých pohľadoch.
Konečne neradím, aby si dakto robil zvláštne spytovanie o necudných myšlienkach, predstavách a azda aj zmyselných žiadostiach, ku ktorým je pokúšaný, ale s nimi nesúhlasí. Ak by sa ich chcel zbaviť zvláštnym spytovaním, pokušenie by iba zosilnelo a uškodil by si. Najlepší prostriedok je, nevenovať tomu nijakú pozornosť. Niečo iného je, keď niekto obyčajne takým pokušeniam povoľuje; ale aj tu je potrebná opatrnosť a treba sa poradiť so skúseným spovedníkom, či a ako by sa mohlo robiť o tom zvláštne spytovanie, aby si patričný nenarobil ešte viac pokušenia.
Ľahko a často sa rozhnevajú na blížneho, keď urobí chybu. Každého chcú napravovať, každého karhať, sú však zaraz netrpezliví, zachmúrení, celí urazení, ak si niekto dovolí ich pokarhať alebo nejako upozorniť na chyby.
Chceli by svätosť získať za jeden deň a keď sa im to nedarí, ako by si žiadali, ochabnú, sú netrpezliví, malomyseľní a ľahko opustia modlitbu a sebazapieranie.
Mrzí ich, keď vidia iné nábožnejšie a čnostnejšie duše a ťažko im padne, keď si niekto nevšíma ich čnosti a nábožnosti. A ako im je milé a príjemné, keď si ich niekto váži, keď sa im dostane uznania a pochvaly, tak zas veľmi sa im protiví, keď niekto chváli inú dušu pre čnosť, vôbec, ak sa dáva iným v niečom prednosť. To sa naozaj dotýka citlivých stránok týchto duší a ukazuje, koľko skrytej sebalásky, samoľúbosti a márnivosti spí vnútri človeka, ktorý myslí, že je u neho už všetko v úplnom poriadku.
Mnohé duše sú veľmi namyslené a tvrdohlavé, celý svet sa má točiť podľa ich hlavy a podľa ich chuti. A beda, ak sa im nerobí po vôli! Vtedy sú mrzuté, vrtkavé a nestále. Stratí sa všetka horlivosť, všetko vykonávajú už len ledabolo alebo aj zanedbávajú. Taký je človek.
Čo je koreňom týchto chýb?
Koreňom týchto chýb je naša prevrátenosť, že hľadáme seba miesto Boha, túžime po vlastnom uspokojení a málo dbáme na to, či vyhovieme i Bohu. Sme priveľmi zaujatí sebaláskou a neusilujeme sa vo všetkom hľadať len záujmy Božie, či nás to už teší alebo neteší, či nám to vyhovuje alebo nie. Odtiaľ sú zväčša naše chyby a poklesky.
V duchovnom živote tým lepšie napredujeme, čím viac premáhame svoje osobné záujmy a chúťky a čím viac pozornosti venujeme jedine záujmom Božím. To sa, pravda, ľahko povie, ale ťažko uskutočňuje; no nie je to nič nemožného a s pomocou duchovného vodcu, môžeme predsa aspoň časom dôjsť ku značnému stupňu čistej obetavosti a vnútornej čistoty.
Ako to možno robiť?
1. Len pomaly. Pravá čnosť tak vzrastá v duši, ako rastú stromy, pomaly, nie ako slnečník, ktorý rýchlo vyrastie, čoskoro však zase vyschne.
2. Krok za krokom. Kto sa chce naraz zbaviť viacerých chýb, obyčajne nedôjde k cieľu a čo sa ako namáha, ostáva celkom taký, ako bol predtým. Odkladajme teda chybu za chybou v drobnej trpezlivej práci. Najlepším prostriedkom na to je zvláštne spytovanie svedomia, ako ho podáva sv. Ignác hneď na začiatku „Duchovných cvičení". Zvláštne spytovanie svedomia treba však prakticky ohraničiť a vytrvale robiť, ak má prinášať ovocie.
3. Iba s pomocou Božou. Boh chce, aby sme sa sami namáhali, ale rovnako vie, že nestačíme a nevládzeme zapierať náklonnosti vo všetkých záhyboch a kútoch svojej duše a preto nám pomáha hlavne utrpením. Je to bolestná pomoc, ale potrebná, aby sme sa zbavili všetkých nezriadeností; je to práca plná lásky, primeraná Velebnosti Božej. Musíme však tejto pomoci porozumieť, dať si pomáhať, dať sa operovať, čistiť, zdokonaľovať a vďačne prijímať z rúk Božích každý kríž. Len tak sa nám stane táto pomoc Božia najmocnejším prostriedkom k dokonalosti a svätosti.
Základná myšlienka zvláštneho spytovania svedomia
Človek je obmedzený tvor, ktorého energia (sila) sa hneď vyčerpá, najmä ak sa má uplatňovať vo viac smeroch naraz. Preto sa máme usilovať, aby sme sa v duchovnom živote sústredili na jednu vec, na jednu chybu, na jednu čnosť a zostali pritom tak dlho, kým sa chyba konečne neodstráni alebo kým čnosť nezapustí korene hlboko do duše. Tak sa zbavujeme chyby za chybou a tak si osvojujeme čnosť za čnosťou. Tento spôsob je primeraný ľudskej prirodzenosti a preto pri ňom ľahko dosiahneme výsledku. V ňom spočíva podstata zvláštneho spytovania svedomia.
Prax zvláštneho spytovania svedomia je dosť jednoduchá. Ráno urobíme predsavzatie, že istej veci cez celý deň zvláštnu pozornosť venujeme a prosíme si na to od Pána Bolia pomoc. Naše predsavzatie sa vzťahuje alebo na niektorý hriech, ktorého sa chceme zbaviť alebo na čnosť, ktorú si chceme zadovážiť. Na poludnie alebo aspoň večer sa spytujeme o tejto zvláštnej veci; preto sa volá toto cvičenie „zvláštnym spytovaním svedomia“. O iných veciach sa tiež skúmame, ale skôr len všeobecne, tam je aj predsavzatie skôr všeobecné, že sa chceme napraviť. O tomto zvláštnom predmete sa skúmame podrobnejšie: ako to bolo? Či a koľko ráz sme upadli do tej chyby? Alebo či sme sa cvičili v tej čnosti. Výsledok si zaznačíme, obnovíme predsavzatie a prosíme Boha o ďalšiu pomoc. Druhý, tretí deň robíme to isté a tak týždeň, dva, mesiac, ba pri húževnatých chybách pol roka, hej, i rok, kým sa chyba konečne stratí alebo čnosť je poriadne vypestovaná. Zvláštne spytovanie svedomia je systematická a Bohu veľmi milá práca v duchovnom živote, ktorou pomaličky striasame sa chýb a osvojujeme si čnosti. Patrí teda k najvýznamnejším cvičeniam duchovného života.
O čom robiť zvláštne spytovanie svedomia
Zvláštne spytovanie svedomia robíme predovšetkým o chybách vonkajších, do ktorých často upadáme, azda viac ráz cez deň a ktoré sú na pohoršenie, ako napr. keď sa dohadujeme, keď surovo, neláskavo vravíme (odvrávame), časté výbuchy hnevu, keď sa protivíme, keď zneužívame meno Božie a podobné.
Keď sú takéto vonkajšie chyby odstránené, začneme si robiť zvláštne spytovanie svedomia o chybách vnútorných, z ktorých často pochádzajú vonkajšie chyby. Spolu začína sa aj cvičenie v čnostiach. Táto práca je už ťažšia a vyžaduje často veľkej vytrvalosti, aby sme dosiahli úplného zdaru. V tom veľmi môže duši pomáhať spovedník, keď ju vedie a stále kontroluje vo zvláštnom spytovaní. Takto duša aj pri ťažkej látke dosť ľahko vytrvá.
O čom sa nerobí zvláštne spytovanie
Zvláštne spytovanie sa nerobí o chybách, ktoré sa iba zriedka stávajú, napr. raz alebo dva razy do týždňa, najmä, ak sú to chyby vonkajšie. V tom prípade je lepšie oddať sa radšej cvičeniu v čnostiach, lebo pravá čnosť sama pôsobí, že neupadáme do rozličných chýb. Spomínané chyby ponechávame pre všeobecné spytovanie svedomia a tak sa naučíme dobre prijímať trápenie a kríže, stratia sa tiež chyby, do ktorých sa so zvláštnym spytovaním ani pustiť nemožno. Konečne Boh nás nechá tu a tam upadnúť do niektorých chýb, aby sme si na svojej čnosti nezakladali a mali príležitosť uponížiť sa, lebo sebaláska sa Bohu veľmi protiví.
Neradí sa robiť zvláštne spytovanie o nedobrovoľnej roztržitosti v modlitbe, ani keď nás veľmi trápi, že sa nám myseľ stále vzďaľuje od modlitby, lebo tu nedosiahneme nič, ba si azda ešte uškodíme. Niečo iného je, ak sa chceme odučiť zvedavosti a nespokojnému obzeraniu sa pri modlitbe, čoho sa často dopúšťajú nábožní ľudia, všímajúc si v kostole všetkého, čo sa okolo nich robí. Táto chyba je prirodzene prameňom mnohých roztržitostí, ktoré možno odstrániť zvláštnym spytovaním svedomia, nie však o roztržitosti, ale o zvedavých pohľadoch.
Konečne neradím, aby si dakto robil zvláštne spytovanie o necudných myšlienkach, predstavách a azda aj zmyselných žiadostiach, ku ktorým je pokúšaný, ale s nimi nesúhlasí. Ak by sa ich chcel zbaviť zvláštnym spytovaním, pokušenie by iba zosilnelo a uškodil by si. Najlepší prostriedok je, nevenovať tomu nijakú pozornosť. Niečo iného je, keď niekto obyčajne takým pokušeniam povoľuje; ale aj tu je potrebná opatrnosť a treba sa poradiť so skúseným spovedníkom, či a ako by sa mohlo robiť o tom zvláštne spytovanie, aby si patričný nenarobil ešte viac pokušenia.
(Pokračovanie v druhej časti)
P. Alojz Stork S. J.: Z duchovného života, Trnava, 1942
