Ohováranie
Aj medzi nábožnými ľuďmi je dosť takých, čo radi ohovárajú. Hoci sa z toho stále spovedajú, jednako zase upadajú do neho. Pri dobrej vôli možno však od toho dosť ľahko odvyknúť a vychovať seba v tomto ohľade ku svedomitosti, takže je nám veľmi nepríjemné, keď počujeme hovoriť o chybách blížneho a ešte nepríjemnejšie, keď sa musíme sami o blížnom nepriaznivo vyjadriť.
Ráno robíme predsavzatie: „Nepoviem o blížnom bez potreby nič zlého.“ Ak predsa upadneme, pomodlíme sa, len čo si to uvedomíme, úprimne Zdravas za osobu, o ktorej sme zbytočne prehovorili niečo zlého a tak sa pokutujeme za každý ďalší úpadok. Večer sa rozpomenieme, koľko ráz sme sa asi museli pokutovať a poznačíme si to. Starajme sa, aby tých chýb bolo vždy menej, kým sa od nich s pomocou Božou úplne oslobodíme. Toto cvičenie sa odporúča najmä nábožným osobám ženského pohlavia, aby sa pomaly naučili veľkej šetrnosti, čo do cudzej cti, aby tým upevňovali medzi sebou lásku a u iných ľudí dobrú povesť nábožných spolkov. Bolo by iste nemalou chválou katolíckych rodín a spolkov, keby sa o nich mohlo povedať, že u nich je česť blížneho vždy chránená.
Ráno robíme predsavzatie: „Nepoviem o blížnom bez potreby nič zlého.“ Ak predsa upadneme, pomodlíme sa, len čo si to uvedomíme, úprimne Zdravas za osobu, o ktorej sme zbytočne prehovorili niečo zlého a tak sa pokutujeme za každý ďalší úpadok. Večer sa rozpomenieme, koľko ráz sme sa asi museli pokutovať a poznačíme si to. Starajme sa, aby tých chýb bolo vždy menej, kým sa od nich s pomocou Božou úplne oslobodíme. Toto cvičenie sa odporúča najmä nábožným osobám ženského pohlavia, aby sa pomaly naučili veľkej šetrnosti, čo do cudzej cti, aby tým upevňovali medzi sebou lásku a u iných ľudí dobrú povesť nábožných spolkov. Bolo by iste nemalou chválou katolíckych rodín a spolkov, keby sa o nich mohlo povedať, že u nich je česť blížneho vždy chránená.
Zneužívanie Božieho mena
Kto rád berie meno Božie nadarmo alebo sa dopúšťa iných neslušností zo zvyku, môže sa od nich pomaly odučiť, keď vybaví po každom vedomom upadnutí malú spasiteľnú pokutu, napr. pomodlí sa Zdravas Mária alebo Sláva Otcu a pod. Tiež nech si denne večer zapisuje, koľko ráz cez deň bol nútený vykonať také pokánie. Počet chýb bude azda na začiatku rásť, lebo len vtedy si uvedomí, čoho si skôr nevšímal, potom však musí klesať, až konečne klesne na nulu.
Neláskavé slová a prejavy netrpezlivosti a hnevu
Ráno urobíme predsavzatie, že si dáme pozor, aby sa nám z úst nič nevykĺzlo, ani keď to bude vnútri vrieť. Nateraz nech to ešte vrie, lebo všetko naraz nejde; tomu sa odpomôže neskoršie, až sa naučíme mlčať. Prosíme Pána Boha o pomoc, môžeme pristúpiť na ten úmysel i k sv. prijímaniu, ak chodíme častejšie. Všeobecne sa odporúča spájať sv. prijímanie so zvláštnym spytovaním svedomia, sľubovať polepšenie a prosiť o pomoc pri ňom.
Kedykoľvek sa dopustíme chyby tým, že odpovieme neláskavo, netrpezlivo, hnevlivo, osopíme sa na niekoho, pokutujme sa hneď za túto chybu, s ktorou práve zápasíme; napr. potichu sa pomodliť Zdravas Mária a to hneď. Tým je toto hotové a môžeme spokojne pracovať ďalej so silnou vôľou budúcne lepšie mlčať. Keď sa chyby opäť dopustíme, robíme tak isto. Večer pri spytovaní svedomia si zapíšeme, koľko ráz sme sa museli pokutovať. Ak sme ten deň neupadli, napíšeme nulu. Tak sa kontrolujeme zajtra, pozajtra, týždeň, dva, a hádam už za tri týždne, alebo za mesiac, budeme zapisovať samé nuly. Potom prejdeme k tomu, že utišujeme vnútorné pobúrenie, aby nám vnútri nevrelo, alebo azda ešte ku niektorej inej vonkajšej chybe, ktorá iným dáva pohoršenie.
Sv. Ignác odporúča týždenne spočítať každú sobotu chyby celého týždňa a porovnať tento týždeň s predošlým, aby sme videli, ako sme pokročili. Zapisovanie veľmi napomáha, aby sme vytrvali v cvičení.
Ako ovládať vnútornú netrpezlivosť a citlivosť?
Keď už vonkajšie prejavy netrpezlivosti nejako ovládame, môžeme sa pokúsiť, ako by sme usporiadali svoje vnútro, aby sme aj vnútri mali poriadok. Môžeme to urobiť viacnásobným spôsobom. Vyberme si z nasledujúcich spôsobov ten, ktorý nám najlepšie zodpovie, lebo nie je všetko pre každého.
1. Keď sa ozve v nás netrpezlivosť alebo citlivosť, pomyslíme si na Krista Pána, koľko vytrpel pre nás a čo všetko pre nás zniesol. Či nemôžeme i my niečo zniesť pre Neho? — Tak sa pomaly uspokojíme a cvičíme sa v čnosti. Potom večer si zapíšeme, koľko ráz sme rozpomienkou na trpiaceho Spasiteľa utišovali v sebe netrpezlivosť a citlivosť a síce zapisujeme čnosti, nie chyby. Ak sa tak nestalo ani raz za deň, či už, že nebolo príležitostí, a či, že sme na to zabudli, napíšeme nulu. Ale zapisujme vždy, aby sme sa cvičili vo vytrvalosti, lebo, ak si chceme osvojiť pravú a pevnú trpezlivosť, musíme sa takto cvičiť nielen niekoľko týždňov, ale niekoľko mesiacov, ba azda i rok, možno i dlhšie. Nevytrváme však pri tom, ak nebudeme každý deň zapisovať výsledky svojho cvičenia.
2. Keď sa ozve v našom vnútri netrpezlivosť, rozpomeňme sa na Božské Srdce Ježišovo. Koľko nevďačnosti zakusuje, koľko urážok sa pácha proti Jeho božskej láske i v našej vlasti! Či sa nemáme usilovať zmieriť Ho za to všetko a dať Mu vynáhradu?! Obetujme všetko, čo nám je protivné, čo v nás budí netrpezlivosť, na zmierenie za také urážky a znášajme to trpezlivo. To je vzácny prejav úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu azda i lepší, ako keď na prvý piatok (len modlitbou a zo zvyku) obetujeme sv. prijímanie na zmierenie. Myšlienka zmierenia nás posilní a uspokojí a tak sa naučíme znášať ťažkosti trpezlivo a ochotne. — Večer si zapíšeme, koľko ráz za deň sme obetovali niečo protivného na zmierenie Božskému Srdcu. Ak nemáme nič, zapíšeme nulu. Nepoznám praktickejšieho spôsobu úcty k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ako je tento. Keby niekto nič iného nerobil pre Božské Srdce, iba že Mu všetky trampoty, kríže ponúka na zmierenie, bol by veľký ctiteľ Srdca Ježišovho a našiel by spolu veľmi ľahkú cestu k pravej čnosti a ku kresťanskej dokonalosti.
3. Radi by sme vykonávali dajaký apoštolát; nábožné duše túžievajú po tom, aby mohli získavať duše a obracať hriešnikov a nevercov. Možno poznáme niekoho, čo sa nechce obrátiť, nedbá na to, čo mu hovoria, je zatvrdilý a azda je už jednou nohou v hrobe. Ako tu možno pomôcť? Apoštolátom utrpenia.
Keď sa nám vzmáha v duši nespokojnosť, nevôľa a citlivosť, rozpomeňme sa na hriešnu dušu, ktorú chceme získať Bohu, a obetujme za ňu, čo sa nám protiví. Ak sme v milosti Božej, má takéto utrpenie za duše veľkú moc, azda väčšiu, ako niekoľko ružencov. Svojim utrpením, zahrňujeme takú dušu milosťou Božou a sami ochotne znášame protivenstvá, vediac, že je to nie nadarmo. Večer zapíšeme, koľko ráz za deň sme obetovali Pánu Bohu niečo protivného za tú hriešnu dušu. Tak budeme mať zo svojho utrpenia dvojaký úžitok: robíme veľmi účinný apoštolát a sami sa pritom posväcujeme.
4. Keď sa vzmáha v nás netrpezlivosť a citlivosť, spomeňme si na svoje hriechy a na to, čo sme za ne zaslúžili. Za jediný ťažký hriech večné zatratenie a za všedný hriech dlhý očistec. Iba milosrdenstvu Božiemu možno ďakovať, ak neprídeme do pekla, alebo ak nebudeme mať dlhý očistec, lebo podľa spravodlivosti by sme si to zaslúžili. Ak trpíme na zemi protivenstvá, trpíme, čo sme zaslúžili, ba zaslúžili sme si omnoho viac. Nesme ich vtedy v duchu kajúcnosti. Večer si zapíšeme, koľko ráz sme sa takto v kajúcnosti cvičili.
Vyberme si teda z týchto štyroch spôsobov, ktorý nám vyhovuje a cvičme sa v ňom vytrvale; nie vo všetkých, ale len v jednom. Tak sa bezpečne dostaneme k dôkladnej čnosti, lebo čnosť sa osvedčuje a zdokonaľuje v protivenstvách. V duchovnom živote je najvážnejšie, aby sme sa naučili ľahko znášať ťažkosti a pokušenia. Kto to už dosiahol, veľa získal.
Márnivé a sebecké myšlienky
Keď nám často prichádzajú na um márnivé a sebecké myšlienky, môžeme im takto odporovať:
1. Kedykoľvek sa prichytíme pri márnivej alebo sebeckej myšlienke, poďakujme sa Bohu za všetko dobré, čo nám preukázal. Nemáme toho dobrého, tých predností, vlôh a čností toľko, koľko sa nám zdá, ale máme predsa všeličo, to zasluhuje, aby sme povedali: „Vďaka a chvála Pánu Bohu“ a nie nám! Veď máme všetko od Boha, načo sa teda vychvaľovať cudzím perím! Zakladať si na niečom je nerozum, múdro je však pripisovať všetko Pánu Bohu a velebiť Ho za to. Buďme teda múdri a nechajme sprostú márnomyseľnosť.
2. Môžeme sa však cvičiť ešte ináč. Kedykoľvek sa prichytíme pri márnivej alebo sebeckej myšlienke, spomeňme si na svoje hriechy; tie sú celkom naše a za tie zasluhujeme si iba hanbu a pokorenie. Ponížme sa teda pred Bohom a tak nám spadne hrebienok; márnivá myšlienka nás tak len utvrdí v pravej poníženosti.
Závistlivé, žiarlivé myšlienky a odpor
Závistlivé a žiarlivé myšlienky ozývajú sa prirodzene u všetkých nedokonalých duší, lebo dokonalosť vidno práve v najkrajnejšej nezištnosti. Čo máme robiť, ak sa často ozývajú v našom srdci?
Len čo sa v nich zbadáme, prajme dobro osobe, ktorej závidíme. Pomodlime sa za ňu nepozorovane, čo len Zdravas alebo si povedzme: „Pane, Ježišu, požehnaj ho požehnaj ju!“, alebo „Do Tvojho najsvätejšieho Srdca ho/ju porúčam.“ Takýmto šľachetným počínaním vypestujeme v sebe pomaly nezištnosť, premôžeme závisť a žiarlivosť.
Podobne robme, keď sa nám v srdci vzmáha odpor proti niekomu. Žičlivosťou ho lámeme v sebe, kým konečne celkom zmizne.
Ako premáhať erotické náklonnosti?
Táto kapitola je veľmi vážna pre duše, ktoré chcú pestovať duchovný život. Ako ľahko sa v mládencovi prebudí veľká náklonnosť k dievke, hoci pritom nemyslí na nič zlého; myslí na ňu, túži po nej, život bez nej zdá sa mu nemožný atď. A ako ľahko sa to stane aj dievke zas ohľadom na niektorého mládenca! A manželka, čo žije v manželstve nie práve šťastnom, ľahko si zamiluje iného muža; namyslí si, že by s ním bola šťastnejšia a podobne.
To sú erotické náklonnosti, ktoré sa za našej doby pestujú aj čítaním románovej literatúry, ktorú často nemožno (!) odporúčať, ani keby bola z pera katolíckych spisovateľov. Erotické náklonnosti sa musia krotiť a premáhať, nie však pestovať a živiť. Zvlášť im nesmú povoľovať duše, ktoré sľubom sv. čistoty, či už rehoľným alebo súkromným sa zasvätili Pánu Bohu. Ale aj manželia ich musia rozhodne premáhať, keď sa vzťahujú na cudzie osoby. I mladí ľudia, ktorí pomýšľajú na stav manželský, musia neraz premáhať takéto náklonnosti; alebo preto, že manželstvo s milou osobou je vôbec nemožné alebo aspoň nerozumné: s nevercom, s človekom chorým, nesmiernym, náruživým a pod. alebo preto, že ešte nie je čas pomýšľať na manželstvo: žiaci a žiačky, mladí ľudia bez peňazí a bez zodpovedného postavenia atď.
Je teda mnoho príčin a príležitostí, aby duše krotili erotické náklonnosti. Zvláštne spytovanie svedomia sa osvedčuje aj tu a je skoro jedinou pomocou, lebo erotická náklonnosť sa nestráca hneď, ale len po čase.
Rozoznávame tri druhy tohoto cvičenia, podľa troch druhov ľudí, ktorí ho majú robiť:
1. Osoby Bohu zasvätené. Keď spozorujú vo svojej duši erotickú náklonnosť, nech hneď začnú proti nej zvláštne spytovanie, aby sa požiar v duši nešíril. Kedykoľvek ju pocítia, prejavia ako protest proti nej svoju oddanosť k Bohu aj keď sa to duši zdá ťažké a protivné. Stačí prejav dobrej vôle. „Pane Ježišu, celé svoje srdce dávam len tebe! Nechcem ho s nikým deliť! Celá moja láska patrí len tebe!“ Potom už na to nemysli. Ak sa zase ozve taká náklonnosť, zamilované myšlienky a túžby preruší duša opäť prejavom oddanosti k Bohu a tak náklonnosť pomaly zmizne. Duša prešla ohňom skúšky, ostala Bohu verná, stáva sa mu tým milšou a značne pokročí v duchovnom živote. Prejavy oddanosti k Bohu sa denne zapisujú, aby duša ľahko vytrvala.
2. Osoby v stave manželskom. Keď sa manželka zbadá v myšlienke alebo túžbe po inom mužovi, prejaví pred Bohom svoju manželskú vernosť: „Až do smrti zachovám, čo som sľúbila pri oltári!“ Prestane na to myslieť a robí ďalej svoje povinnosti; ak sú ťažké, tým väčšia bude jej odmena vo večnosti za manželskú vernosť na zemi. To isté platí pre manžela, v ktorom povstáva náklonnosť k inej osobe. Koľko manželských rozchodov a rozsobášov by sa takto zamedzilo! Ale moderné pokolenie má pre také veci len posmech a ženie sa ďalej do záhuby.
3. Ľudom slobodným, ktorí pomýšľajú na stav manželský, ale nemôžu čoskoro alebo vôbec uzavrieť manželstvo s osobou, ku ktorej majú náklonnosť, nepozostáva, iba opanovať erotické náklonnosti, ak sa chcú zachrániť pred veľkým trápením a hádam aj nešťastným životom. Kedykoľvek sa zbadajú v erotických myšlienkach alebo túžbach, pomodlia sa Zdravas a usilujú sa dostať do iných myšlienok. Náklonnosť sa tým bude pomaly mierniť a keď treba aj úplne zmizne. Ak nemusí zmiznúť, aspoň krotne a nebude duši prekážkou v plnení povinnosti. To je vážne, pre študentstvo, aby sa miesto známostí venovalo dôkladnému štúdiu. Dokiaľ človek nie je ničím, nemá pomýšľať na manželstvo, nemá pestovať známosti. Musí teda ovládať erotické náklonnosti.
Moderné ľudstvo celkom stráca zmysel pre také ovládanie seba a to nielen mládež, ale bohužiaľ aj moderní rodičia. Je najvyšší čas, aby sme sa zase vrátili k múdrym zásadám našich starých otcov a matiek! Nikto to doteraz neľutoval, že sa naučil krotiť a ovládať erotické náklonnosti, premnohí však trpko ľutujú, že sa v tejto veci dostatočne nechránili.
Melanchólia a náladovosť
Sú duše plné smutných myšlienok a čudných nálad, ktorými trápia nielen seba, ale aj iných. Majú to väčšinou už v povahe, môžu však svoju melanchóliu napraviť alebo aspoň trochu zmierniť.
Kedykoľvek sa v nej zbadajú, nech sa jej neoddávajú, ale nech sa pomodlia Zdravas a usilujú sa dostal do iných myšlienok podobne ako pri necudných myšlienkach a žiadostiach.
Z počiatku je to dosť ťažké, pomaly však sa duša naučí premáhať nálady a dojmy, kým sa ich úplne nezbaví. Našim ideálom má byť, aby sme svoje povinnosti svedomite plnili a nedbali na nálady a dojmy. Ale koľko ľudí to vládze? Koľko sa ich zbytočne trápi, obťažujú život nielen sebe, ale aj iným a škodia tým nábožnosti; lebo zachmúrená, náladová nábožnosť nepovzbudzuje, ale skôr odstrašuje.
Neláskavé slová a prejavy netrpezlivosti a hnevu
Ráno urobíme predsavzatie, že si dáme pozor, aby sa nám z úst nič nevykĺzlo, ani keď to bude vnútri vrieť. Nateraz nech to ešte vrie, lebo všetko naraz nejde; tomu sa odpomôže neskoršie, až sa naučíme mlčať. Prosíme Pána Boha o pomoc, môžeme pristúpiť na ten úmysel i k sv. prijímaniu, ak chodíme častejšie. Všeobecne sa odporúča spájať sv. prijímanie so zvláštnym spytovaním svedomia, sľubovať polepšenie a prosiť o pomoc pri ňom.
Kedykoľvek sa dopustíme chyby tým, že odpovieme neláskavo, netrpezlivo, hnevlivo, osopíme sa na niekoho, pokutujme sa hneď za túto chybu, s ktorou práve zápasíme; napr. potichu sa pomodliť Zdravas Mária a to hneď. Tým je toto hotové a môžeme spokojne pracovať ďalej so silnou vôľou budúcne lepšie mlčať. Keď sa chyby opäť dopustíme, robíme tak isto. Večer pri spytovaní svedomia si zapíšeme, koľko ráz sme sa museli pokutovať. Ak sme ten deň neupadli, napíšeme nulu. Tak sa kontrolujeme zajtra, pozajtra, týždeň, dva, a hádam už za tri týždne, alebo za mesiac, budeme zapisovať samé nuly. Potom prejdeme k tomu, že utišujeme vnútorné pobúrenie, aby nám vnútri nevrelo, alebo azda ešte ku niektorej inej vonkajšej chybe, ktorá iným dáva pohoršenie.
Sv. Ignác odporúča týždenne spočítať každú sobotu chyby celého týždňa a porovnať tento týždeň s predošlým, aby sme videli, ako sme pokročili. Zapisovanie veľmi napomáha, aby sme vytrvali v cvičení.
Ako ovládať vnútornú netrpezlivosť a citlivosť?
Keď už vonkajšie prejavy netrpezlivosti nejako ovládame, môžeme sa pokúsiť, ako by sme usporiadali svoje vnútro, aby sme aj vnútri mali poriadok. Môžeme to urobiť viacnásobným spôsobom. Vyberme si z nasledujúcich spôsobov ten, ktorý nám najlepšie zodpovie, lebo nie je všetko pre každého.
1. Keď sa ozve v nás netrpezlivosť alebo citlivosť, pomyslíme si na Krista Pána, koľko vytrpel pre nás a čo všetko pre nás zniesol. Či nemôžeme i my niečo zniesť pre Neho? — Tak sa pomaly uspokojíme a cvičíme sa v čnosti. Potom večer si zapíšeme, koľko ráz sme rozpomienkou na trpiaceho Spasiteľa utišovali v sebe netrpezlivosť a citlivosť a síce zapisujeme čnosti, nie chyby. Ak sa tak nestalo ani raz za deň, či už, že nebolo príležitostí, a či, že sme na to zabudli, napíšeme nulu. Ale zapisujme vždy, aby sme sa cvičili vo vytrvalosti, lebo, ak si chceme osvojiť pravú a pevnú trpezlivosť, musíme sa takto cvičiť nielen niekoľko týždňov, ale niekoľko mesiacov, ba azda i rok, možno i dlhšie. Nevytrváme však pri tom, ak nebudeme každý deň zapisovať výsledky svojho cvičenia.
2. Keď sa ozve v našom vnútri netrpezlivosť, rozpomeňme sa na Božské Srdce Ježišovo. Koľko nevďačnosti zakusuje, koľko urážok sa pácha proti Jeho božskej láske i v našej vlasti! Či sa nemáme usilovať zmieriť Ho za to všetko a dať Mu vynáhradu?! Obetujme všetko, čo nám je protivné, čo v nás budí netrpezlivosť, na zmierenie za také urážky a znášajme to trpezlivo. To je vzácny prejav úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu azda i lepší, ako keď na prvý piatok (len modlitbou a zo zvyku) obetujeme sv. prijímanie na zmierenie. Myšlienka zmierenia nás posilní a uspokojí a tak sa naučíme znášať ťažkosti trpezlivo a ochotne. — Večer si zapíšeme, koľko ráz za deň sme obetovali niečo protivného na zmierenie Božskému Srdcu. Ak nemáme nič, zapíšeme nulu. Nepoznám praktickejšieho spôsobu úcty k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ako je tento. Keby niekto nič iného nerobil pre Božské Srdce, iba že Mu všetky trampoty, kríže ponúka na zmierenie, bol by veľký ctiteľ Srdca Ježišovho a našiel by spolu veľmi ľahkú cestu k pravej čnosti a ku kresťanskej dokonalosti.
3. Radi by sme vykonávali dajaký apoštolát; nábožné duše túžievajú po tom, aby mohli získavať duše a obracať hriešnikov a nevercov. Možno poznáme niekoho, čo sa nechce obrátiť, nedbá na to, čo mu hovoria, je zatvrdilý a azda je už jednou nohou v hrobe. Ako tu možno pomôcť? Apoštolátom utrpenia.
Keď sa nám vzmáha v duši nespokojnosť, nevôľa a citlivosť, rozpomeňme sa na hriešnu dušu, ktorú chceme získať Bohu, a obetujme za ňu, čo sa nám protiví. Ak sme v milosti Božej, má takéto utrpenie za duše veľkú moc, azda väčšiu, ako niekoľko ružencov. Svojim utrpením, zahrňujeme takú dušu milosťou Božou a sami ochotne znášame protivenstvá, vediac, že je to nie nadarmo. Večer zapíšeme, koľko ráz za deň sme obetovali Pánu Bohu niečo protivného za tú hriešnu dušu. Tak budeme mať zo svojho utrpenia dvojaký úžitok: robíme veľmi účinný apoštolát a sami sa pritom posväcujeme.
4. Keď sa vzmáha v nás netrpezlivosť a citlivosť, spomeňme si na svoje hriechy a na to, čo sme za ne zaslúžili. Za jediný ťažký hriech večné zatratenie a za všedný hriech dlhý očistec. Iba milosrdenstvu Božiemu možno ďakovať, ak neprídeme do pekla, alebo ak nebudeme mať dlhý očistec, lebo podľa spravodlivosti by sme si to zaslúžili. Ak trpíme na zemi protivenstvá, trpíme, čo sme zaslúžili, ba zaslúžili sme si omnoho viac. Nesme ich vtedy v duchu kajúcnosti. Večer si zapíšeme, koľko ráz sme sa takto v kajúcnosti cvičili.
Vyberme si teda z týchto štyroch spôsobov, ktorý nám vyhovuje a cvičme sa v ňom vytrvale; nie vo všetkých, ale len v jednom. Tak sa bezpečne dostaneme k dôkladnej čnosti, lebo čnosť sa osvedčuje a zdokonaľuje v protivenstvách. V duchovnom živote je najvážnejšie, aby sme sa naučili ľahko znášať ťažkosti a pokušenia. Kto to už dosiahol, veľa získal.
Márnivé a sebecké myšlienky
Keď nám často prichádzajú na um márnivé a sebecké myšlienky, môžeme im takto odporovať:
1. Kedykoľvek sa prichytíme pri márnivej alebo sebeckej myšlienke, poďakujme sa Bohu za všetko dobré, čo nám preukázal. Nemáme toho dobrého, tých predností, vlôh a čností toľko, koľko sa nám zdá, ale máme predsa všeličo, to zasluhuje, aby sme povedali: „Vďaka a chvála Pánu Bohu“ a nie nám! Veď máme všetko od Boha, načo sa teda vychvaľovať cudzím perím! Zakladať si na niečom je nerozum, múdro je však pripisovať všetko Pánu Bohu a velebiť Ho za to. Buďme teda múdri a nechajme sprostú márnomyseľnosť.
2. Môžeme sa však cvičiť ešte ináč. Kedykoľvek sa prichytíme pri márnivej alebo sebeckej myšlienke, spomeňme si na svoje hriechy; tie sú celkom naše a za tie zasluhujeme si iba hanbu a pokorenie. Ponížme sa teda pred Bohom a tak nám spadne hrebienok; márnivá myšlienka nás tak len utvrdí v pravej poníženosti.
Závistlivé, žiarlivé myšlienky a odpor
Závistlivé a žiarlivé myšlienky ozývajú sa prirodzene u všetkých nedokonalých duší, lebo dokonalosť vidno práve v najkrajnejšej nezištnosti. Čo máme robiť, ak sa často ozývajú v našom srdci?
Len čo sa v nich zbadáme, prajme dobro osobe, ktorej závidíme. Pomodlime sa za ňu nepozorovane, čo len Zdravas alebo si povedzme: „Pane, Ježišu, požehnaj ho požehnaj ju!“, alebo „Do Tvojho najsvätejšieho Srdca ho/ju porúčam.“ Takýmto šľachetným počínaním vypestujeme v sebe pomaly nezištnosť, premôžeme závisť a žiarlivosť.
Podobne robme, keď sa nám v srdci vzmáha odpor proti niekomu. Žičlivosťou ho lámeme v sebe, kým konečne celkom zmizne.
Ako premáhať erotické náklonnosti?
Táto kapitola je veľmi vážna pre duše, ktoré chcú pestovať duchovný život. Ako ľahko sa v mládencovi prebudí veľká náklonnosť k dievke, hoci pritom nemyslí na nič zlého; myslí na ňu, túži po nej, život bez nej zdá sa mu nemožný atď. A ako ľahko sa to stane aj dievke zas ohľadom na niektorého mládenca! A manželka, čo žije v manželstve nie práve šťastnom, ľahko si zamiluje iného muža; namyslí si, že by s ním bola šťastnejšia a podobne.
To sú erotické náklonnosti, ktoré sa za našej doby pestujú aj čítaním románovej literatúry, ktorú často nemožno (!) odporúčať, ani keby bola z pera katolíckych spisovateľov. Erotické náklonnosti sa musia krotiť a premáhať, nie však pestovať a živiť. Zvlášť im nesmú povoľovať duše, ktoré sľubom sv. čistoty, či už rehoľným alebo súkromným sa zasvätili Pánu Bohu. Ale aj manželia ich musia rozhodne premáhať, keď sa vzťahujú na cudzie osoby. I mladí ľudia, ktorí pomýšľajú na stav manželský, musia neraz premáhať takéto náklonnosti; alebo preto, že manželstvo s milou osobou je vôbec nemožné alebo aspoň nerozumné: s nevercom, s človekom chorým, nesmiernym, náruživým a pod. alebo preto, že ešte nie je čas pomýšľať na manželstvo: žiaci a žiačky, mladí ľudia bez peňazí a bez zodpovedného postavenia atď.
Je teda mnoho príčin a príležitostí, aby duše krotili erotické náklonnosti. Zvláštne spytovanie svedomia sa osvedčuje aj tu a je skoro jedinou pomocou, lebo erotická náklonnosť sa nestráca hneď, ale len po čase.
Rozoznávame tri druhy tohoto cvičenia, podľa troch druhov ľudí, ktorí ho majú robiť:
1. Osoby Bohu zasvätené. Keď spozorujú vo svojej duši erotickú náklonnosť, nech hneď začnú proti nej zvláštne spytovanie, aby sa požiar v duši nešíril. Kedykoľvek ju pocítia, prejavia ako protest proti nej svoju oddanosť k Bohu aj keď sa to duši zdá ťažké a protivné. Stačí prejav dobrej vôle. „Pane Ježišu, celé svoje srdce dávam len tebe! Nechcem ho s nikým deliť! Celá moja láska patrí len tebe!“ Potom už na to nemysli. Ak sa zase ozve taká náklonnosť, zamilované myšlienky a túžby preruší duša opäť prejavom oddanosti k Bohu a tak náklonnosť pomaly zmizne. Duša prešla ohňom skúšky, ostala Bohu verná, stáva sa mu tým milšou a značne pokročí v duchovnom živote. Prejavy oddanosti k Bohu sa denne zapisujú, aby duša ľahko vytrvala.
2. Osoby v stave manželskom. Keď sa manželka zbadá v myšlienke alebo túžbe po inom mužovi, prejaví pred Bohom svoju manželskú vernosť: „Až do smrti zachovám, čo som sľúbila pri oltári!“ Prestane na to myslieť a robí ďalej svoje povinnosti; ak sú ťažké, tým väčšia bude jej odmena vo večnosti za manželskú vernosť na zemi. To isté platí pre manžela, v ktorom povstáva náklonnosť k inej osobe. Koľko manželských rozchodov a rozsobášov by sa takto zamedzilo! Ale moderné pokolenie má pre také veci len posmech a ženie sa ďalej do záhuby.
3. Ľudom slobodným, ktorí pomýšľajú na stav manželský, ale nemôžu čoskoro alebo vôbec uzavrieť manželstvo s osobou, ku ktorej majú náklonnosť, nepozostáva, iba opanovať erotické náklonnosti, ak sa chcú zachrániť pred veľkým trápením a hádam aj nešťastným životom. Kedykoľvek sa zbadajú v erotických myšlienkach alebo túžbach, pomodlia sa Zdravas a usilujú sa dostať do iných myšlienok. Náklonnosť sa tým bude pomaly mierniť a keď treba aj úplne zmizne. Ak nemusí zmiznúť, aspoň krotne a nebude duši prekážkou v plnení povinnosti. To je vážne, pre študentstvo, aby sa miesto známostí venovalo dôkladnému štúdiu. Dokiaľ človek nie je ničím, nemá pomýšľať na manželstvo, nemá pestovať známosti. Musí teda ovládať erotické náklonnosti.
Moderné ľudstvo celkom stráca zmysel pre také ovládanie seba a to nielen mládež, ale bohužiaľ aj moderní rodičia. Je najvyšší čas, aby sme sa zase vrátili k múdrym zásadám našich starých otcov a matiek! Nikto to doteraz neľutoval, že sa naučil krotiť a ovládať erotické náklonnosti, premnohí však trpko ľutujú, že sa v tejto veci dostatočne nechránili.
Melanchólia a náladovosť
Sú duše plné smutných myšlienok a čudných nálad, ktorými trápia nielen seba, ale aj iných. Majú to väčšinou už v povahe, môžu však svoju melanchóliu napraviť alebo aspoň trochu zmierniť.
Kedykoľvek sa v nej zbadajú, nech sa jej neoddávajú, ale nech sa pomodlia Zdravas a usilujú sa dostal do iných myšlienok podobne ako pri necudných myšlienkach a žiadostiach.
Z počiatku je to dosť ťažké, pomaly však sa duša naučí premáhať nálady a dojmy, kým sa ich úplne nezbaví. Našim ideálom má byť, aby sme svoje povinnosti svedomite plnili a nedbali na nálady a dojmy. Ale koľko ľudí to vládze? Koľko sa ich zbytočne trápi, obťažujú život nielen sebe, ale aj iným a škodia tým nábožnosti; lebo zachmúrená, náladová nábožnosť nepovzbudzuje, ale skôr odstrašuje.
Nedbanlivosť v modlitbe
Ak si modlitby povrchne a nedbalo odbavujeme, cvičíme sa istý čas takto:
Urobme ráno predsavzatie, že dnes si vykonáme modlitby poriadne, t. j. úctivo a bez ponáhľania, aj keď sa nám azda nepodarí vykonať ich poriadne a nábožne. Večer sa spytujeme, ako sme ich vykonali a zapíšeme si známku, ako sa dávajú v škole známky z usilovnosti alebo mravov. Stupnica môže byť táto: dobre 1, horšie 2, nedbalo 3.
Ak sa takto kontrolujeme denne, naučíme sa pri dobrej vôli odbavovať si modlitby riadne, pravda, nakoľko je to v našej moci, lebo i pri najlepšej vôli sotva sa nám podarí vždy sa modliť pozorne a pobožne. To Pán Boh od nás ani nežiada, ale sa uspokojí, keď si povinné modlitby vybavujeme úctivo, trpezlivo, neponechávajúc sa vedome myšlienkam, ktoré k modlitbe nepatria.
Lenivosť pri vstávaní
Máme sa poriadne vyspať, ale nemáme hovieť svojmu telu tým, že nevstávame presne na čas, že ostávame v posteli, hoci je už čas vstávať. To veľmi škodí duchovnému životu. Ako sa naučíme poriadku?
Ustálme si presný čas na vstávanie, a len čo sa prebudíme a zbadáme, že je už čas, aby sme vstali, vstaňme zaraz bez meškania! Počítajme každú minútu meškania a večer si zapíšme, koľko minút sme stratili svojou nevernosťou. Tak to robme denne a v sobotu si spočítajme, koľko minút sme preležali; dbajme, aby sa v ďalšom týždni počet zmenšil, kým konečne dôjdeme na nulu. Mnohým dušiam pomáha, keď oznamujú výsledok spovedníkovi, lebo sa tým poriadne zahanbia a donútia sa konečne vstávať presne v ustálenom čase.
Často sa treba polepšiť i v ustálení hodiny, kedy chodíme spať. Najmä v mestách žijú teraz ľudia väčšinou prevrátene: neskoro chodia spať a neskoro vstávajú. Preto máme vo všedné dni prázdne kostoly, lebo i z tých ľudí, ktorí patria inak k dobrým katolíkom, chodí pomerne nepatrná čiastka denne na sv. omšu. Za starých časov bolo ináč a preto bolo aj viac spokojnosti a pravej radosti.
Preto si majú nábožné duše osvojiť zásadu: Zavčasu chodiť spať a zavčasu vstávať. Tak sa lepšie vyspia, nebudú tak ľahko nervózni a budú skutočne nábožnejší, lebo kto skoro vstane, môže si spokojne vykonať rannú modlitbu, ľahko dôjde na sv. omšu a k sv. prijímaniu a tak ide do svojej dennej práce celkom inakšie pripravený, ako väčšina ľudí v terajších časoch. Zdravým ľuďom stačí 7 hodín spánku, slabším, chorľavým a deťom 8 hodín. Kto dlhšie spáva a nie je chorľavý, má sa umŕtvovať a odučiť od zbytočného spánku.
Lenivosť v práci
Sú ľudia, čo by sa stále len modlili, stále len do kostola chodili, ale do roboty sa neženú, pracujú len ako slimák a povrchne. Takí škodia pravej nábožnosti a musia sa usilovať naučiť poriadne pracovať. Pomaly sa v tom vycvičia zvláštnym spytovaním svedomia, ktoré sa robí podobne ako pri nedbanlivosti v modlitbe.
Ráno urobíme predsavzatie: „Budem poriadne pracovať, aby mal z toho Pán Boh radosť.“ Večer sa spytujeme a zaznačíme si známku. Veľmi prosíme, aby sa to zapisovalo. Niekedy je dobre, keď lenivé duše oznámia svojmu spovedníkovi, aké známky si priemerne dávali, aby sa takto ešte väčšmi povzbudily k pracovitosti. Stupnica známok je tá istá ako pri nedbalosti v modlitbe.
Zvedavosť
Zvedavých ľudí je dosť aj medzi nábožnými kresťanmi a keď by aj inej príčiny nebolo, už i sama zvedavosť hodne im prekáža v duchovnom živote. Kto chce všetko vidieť a počuť, nepostúpi ďaleko v čnosti a o spojení s Bohom nemôže byť u takých ľudí ani reči. Preto je nevyhnutne potrebné, aby sme zvedavosť bez milosrdenstva premáhali.
Začnime proti nej zvláštne spytovanie svedomia! Ráno urobíme predsavzatie: „Nebudem sa o nič starať, nič si nebudem všímať, do čoho ma nič.“ Keď sa prichytíme, že sme urobili chybu, uložme si malú pokutu napr. pomodliť sa Zdravas čím skôr, aby nám Panna Maria pomohla zvedavosť premáhať; a znovu si zaumienime, že si nebudeme všímať nič, čo sa nás netýka, že budeme slepí, hluchí a nemí pre všetko, čo nesúvisí s našimi povinnosťami, že chceme žiť len pre Boha a pre svoje povinnosti. Večer si zapíšeme, koľko ráz sme cez deň takto premohli zvedavosť. Takéto cvičenie, keď sa dlhší čas vážne robí, veľmi pomáha k pokroku vo vnútornom živote, ktorý sa tým prehlbuje. Moderný svet je povrchný, preto je jeho vnútro prázdne a pusté.
Vnútorné sebazaprenie alebo umŕtvovanie seba
Vnútorné umŕtvovania seba alebo sebazapieranie je krásne cvičenie, zvlášte pre pôstnu dobu, v ktorej máme robiť pokánie a umŕtvovať sa. Pri slove „umŕtvenie“ niektorí zaraz myslia na pôsty, na žinené košele a bičovanie. Tu však pod slovom „umŕtvenie“ nerozumieme tieto veci, lebo také kajúcnosti by u mnohých duší iba kŕmili namyslenosť, stáli by sa im akýmsi športom a preháňaním by si ľahko aj na zdraví poškodili.
Nepohŕdame vonkajšími prejavmi kajúcnosti, ale ťažište je predsa vo vnútornom pokáni sa cvičiť. Pod vnútorným umŕtvovaným rozumieme to, čo potrebujeme na to, aby sme sa vymaňovali a oslobodili od všetkého, čo nie je Boh, i od seba samých, od svojich žiadostí, túžob, chutí a úsudkov, kým konečne okrem Pána Boha na ničom a na nikom nezávisíme; v tom je dokonalosť.
Ako sa vycvičíme vo vnútornom umŕtvovaní seba?
Ráno urobíme predsavzatie: „Kdekoľvek a kedykoľvek cez deň budem mať príležitosť, aby som si niečo odoprel, čo mám rád a čo by mi bolo po chuti, urobím tak z úcty a z lásky k Pánu Ježišovi.“ Všimnime si zase, že tu nejde o pôsty, alebo telesné prísnosti, ale hlavne o skrotenie rozpustilosti, svojhlavosti a nezriadených náklonností alebo odporu; napr.: ak sa nám nechce do niektorej roboty, dajme sa práve do nej horlivo z lásky k Pánu Ježišovi; ak stretneme niekoho, kto nám je nie milý, pekne sa naňho pozrime! Prinesú nám list alebo noviny, dokončime najprv prácu a len po chvíli sa dajme do čítania; ak máme smäd, napime sa, ale nie hneď; ak sa rozpráva niečo zaujímavého, ovládajme svoju zvedavosť a pracujme ďalej! Ak sme v zlej, mrzutej nálade, premáhajme sa, aby to na nás nikto nezbadal; ak nás niekto urazil surovým slovom, zachádzajme s ním, ako by sa nič nebolo stalo! Ak nás niekto upozorní na našu chybu, nevyhovárajme sa; ak sa na ulici niečo robí, nevšímajme si toho a robme svoju robotu alebo iďme za svojím povolaním; ak máme mnoho práce a stále nás vyrušujú alebo nám ešte pridávajú, zachovajme pokoj a nežalujme sa!
Hľa, koľko príležitostí, umŕtvovať sa! Ľudia neporiadni na to nedbajú, ale povoľujú svojim náklonnostiam a tak zostávajú stále na začiatku v duchovnom živote. Horlivé duše však používajú samé od seba takéto príležitosti k sebazapreniu a umŕtveniu seba, napredujúc takto v duchovnom živote; kráčajú od čnosti k čnosti, kým sa dostanú k Bohu. Nebojme sa a chyťme sa do toho tiež celkom dobrovoľne, ale veľkodušne a vytrvale! Je to všetko pre Boha, pre Neho nemá nám byť ťažká nijaká obeť.
Pripomínam ešte raz prekrásny výrok sv. Jána z Kríža: „Boha milovať je úsilie zbaviť sa pre Boha všetkého, čo nie je Boh!“ A k tomu ešte výrok svätého Ignáca z Loyoly: „Každý nech si pomyslí, že natoľko pokročí vo všetkých duchovných veciach, nakoľko zanechá sebalásku, svoju vlastnú vôľu, svoj vlastný záujem, úžitok alebo pohodlnosť.“
(Porovnaj: Nasl. Krista I. 25, 51. „Dosiahneš toľko úspechu, nakoľko sa premôžeš.“)
Aby sa nám v tomto spytovaní darilo, dobre je, aspoň večer, nakoľko možno, spočítať a zaznačiť, koľko ráz cez deň sme sa v niečom naozaj zapreli. Bez kontroly naša usilovnosť nebude trvanlivá a sotva bude mať výsledok. Tento spôsob spytovania svedomia dokážu len horlivé duše, vlažné sa doňho nedajú a keby azda i začali, nevytrvajú v ňom dlho. Zlému duchu sa toto spytovanie veľmi protiví, lebo vie, že vedie ku spojeniu s Bohom; preto sa všemožne usiluje duše od neho odvrátiť.
Nadväzovanie stykov s Pánom Bohom
Nadväzovanie stykov s Pánom Bohom je veľmi užitočná látka na zvláštne spytovanie svedomia a hodí sa dušiam, ktoré nevedia, o čom majú robiť zvláštne spytovanie svedomia. Majú síce ešte niektoré chyby a nedostatky, neupadajú však do nich často, alebo sú to chyby tak jemné a zapletené, že ich zvláštnym spytovaním svedomia nemožno priamo zachytiť.
Nadväzovať styky s Pánom Bohom môžeme sa cvičiť takto: Ráno urobíme predsavzatie, že cez deň častejšie povieme Bohu, Kristu Pánu niečo takého, čo máme práve na srdci, nenútene a krátko. Neviažeme sa na isté slová alebo odpustkové modlitby, viac srdcom ako ústami, podľa potreby tej chvíle alebo okolností. Prejavíme mu oddanosť, alebo dôveru v starostiach, niečo mu odporúčame, uisťujeme ho, že nechceme nič, iba jeho samého. Keď nám je niečo ťažké, povedzme mu, že to chceme niesť alebo robiť z lásky k Nemu; keď nám je niekto odporný, poprosme Pána, aby ho požehnal; v utrpení sa spojujeme s jeho najsvätejšou vôľou. Tak sústreďujeme ustavične svoju myseľ na Boha, hovoriac si napríklad: „Chcem len Pána Boha! Ježiš mi stačí! Len Boh a moje povinnosti, nič iného!“
Ak si modlitby povrchne a nedbalo odbavujeme, cvičíme sa istý čas takto:
Urobme ráno predsavzatie, že dnes si vykonáme modlitby poriadne, t. j. úctivo a bez ponáhľania, aj keď sa nám azda nepodarí vykonať ich poriadne a nábožne. Večer sa spytujeme, ako sme ich vykonali a zapíšeme si známku, ako sa dávajú v škole známky z usilovnosti alebo mravov. Stupnica môže byť táto: dobre 1, horšie 2, nedbalo 3.
Ak sa takto kontrolujeme denne, naučíme sa pri dobrej vôli odbavovať si modlitby riadne, pravda, nakoľko je to v našej moci, lebo i pri najlepšej vôli sotva sa nám podarí vždy sa modliť pozorne a pobožne. To Pán Boh od nás ani nežiada, ale sa uspokojí, keď si povinné modlitby vybavujeme úctivo, trpezlivo, neponechávajúc sa vedome myšlienkam, ktoré k modlitbe nepatria.
Lenivosť pri vstávaní
Máme sa poriadne vyspať, ale nemáme hovieť svojmu telu tým, že nevstávame presne na čas, že ostávame v posteli, hoci je už čas vstávať. To veľmi škodí duchovnému životu. Ako sa naučíme poriadku?
Ustálme si presný čas na vstávanie, a len čo sa prebudíme a zbadáme, že je už čas, aby sme vstali, vstaňme zaraz bez meškania! Počítajme každú minútu meškania a večer si zapíšme, koľko minút sme stratili svojou nevernosťou. Tak to robme denne a v sobotu si spočítajme, koľko minút sme preležali; dbajme, aby sa v ďalšom týždni počet zmenšil, kým konečne dôjdeme na nulu. Mnohým dušiam pomáha, keď oznamujú výsledok spovedníkovi, lebo sa tým poriadne zahanbia a donútia sa konečne vstávať presne v ustálenom čase.
Často sa treba polepšiť i v ustálení hodiny, kedy chodíme spať. Najmä v mestách žijú teraz ľudia väčšinou prevrátene: neskoro chodia spať a neskoro vstávajú. Preto máme vo všedné dni prázdne kostoly, lebo i z tých ľudí, ktorí patria inak k dobrým katolíkom, chodí pomerne nepatrná čiastka denne na sv. omšu. Za starých časov bolo ináč a preto bolo aj viac spokojnosti a pravej radosti.
Preto si majú nábožné duše osvojiť zásadu: Zavčasu chodiť spať a zavčasu vstávať. Tak sa lepšie vyspia, nebudú tak ľahko nervózni a budú skutočne nábožnejší, lebo kto skoro vstane, môže si spokojne vykonať rannú modlitbu, ľahko dôjde na sv. omšu a k sv. prijímaniu a tak ide do svojej dennej práce celkom inakšie pripravený, ako väčšina ľudí v terajších časoch. Zdravým ľuďom stačí 7 hodín spánku, slabším, chorľavým a deťom 8 hodín. Kto dlhšie spáva a nie je chorľavý, má sa umŕtvovať a odučiť od zbytočného spánku.
Lenivosť v práci
Sú ľudia, čo by sa stále len modlili, stále len do kostola chodili, ale do roboty sa neženú, pracujú len ako slimák a povrchne. Takí škodia pravej nábožnosti a musia sa usilovať naučiť poriadne pracovať. Pomaly sa v tom vycvičia zvláštnym spytovaním svedomia, ktoré sa robí podobne ako pri nedbanlivosti v modlitbe.
Ráno urobíme predsavzatie: „Budem poriadne pracovať, aby mal z toho Pán Boh radosť.“ Večer sa spytujeme a zaznačíme si známku. Veľmi prosíme, aby sa to zapisovalo. Niekedy je dobre, keď lenivé duše oznámia svojmu spovedníkovi, aké známky si priemerne dávali, aby sa takto ešte väčšmi povzbudily k pracovitosti. Stupnica známok je tá istá ako pri nedbalosti v modlitbe.
Zvedavosť
Zvedavých ľudí je dosť aj medzi nábožnými kresťanmi a keď by aj inej príčiny nebolo, už i sama zvedavosť hodne im prekáža v duchovnom živote. Kto chce všetko vidieť a počuť, nepostúpi ďaleko v čnosti a o spojení s Bohom nemôže byť u takých ľudí ani reči. Preto je nevyhnutne potrebné, aby sme zvedavosť bez milosrdenstva premáhali.
Začnime proti nej zvláštne spytovanie svedomia! Ráno urobíme predsavzatie: „Nebudem sa o nič starať, nič si nebudem všímať, do čoho ma nič.“ Keď sa prichytíme, že sme urobili chybu, uložme si malú pokutu napr. pomodliť sa Zdravas čím skôr, aby nám Panna Maria pomohla zvedavosť premáhať; a znovu si zaumienime, že si nebudeme všímať nič, čo sa nás netýka, že budeme slepí, hluchí a nemí pre všetko, čo nesúvisí s našimi povinnosťami, že chceme žiť len pre Boha a pre svoje povinnosti. Večer si zapíšeme, koľko ráz sme cez deň takto premohli zvedavosť. Takéto cvičenie, keď sa dlhší čas vážne robí, veľmi pomáha k pokroku vo vnútornom živote, ktorý sa tým prehlbuje. Moderný svet je povrchný, preto je jeho vnútro prázdne a pusté.
Vnútorné sebazaprenie alebo umŕtvovanie seba
Vnútorné umŕtvovania seba alebo sebazapieranie je krásne cvičenie, zvlášte pre pôstnu dobu, v ktorej máme robiť pokánie a umŕtvovať sa. Pri slove „umŕtvenie“ niektorí zaraz myslia na pôsty, na žinené košele a bičovanie. Tu však pod slovom „umŕtvenie“ nerozumieme tieto veci, lebo také kajúcnosti by u mnohých duší iba kŕmili namyslenosť, stáli by sa im akýmsi športom a preháňaním by si ľahko aj na zdraví poškodili.
Nepohŕdame vonkajšími prejavmi kajúcnosti, ale ťažište je predsa vo vnútornom pokáni sa cvičiť. Pod vnútorným umŕtvovaným rozumieme to, čo potrebujeme na to, aby sme sa vymaňovali a oslobodili od všetkého, čo nie je Boh, i od seba samých, od svojich žiadostí, túžob, chutí a úsudkov, kým konečne okrem Pána Boha na ničom a na nikom nezávisíme; v tom je dokonalosť.
Ako sa vycvičíme vo vnútornom umŕtvovaní seba?
Ráno urobíme predsavzatie: „Kdekoľvek a kedykoľvek cez deň budem mať príležitosť, aby som si niečo odoprel, čo mám rád a čo by mi bolo po chuti, urobím tak z úcty a z lásky k Pánu Ježišovi.“ Všimnime si zase, že tu nejde o pôsty, alebo telesné prísnosti, ale hlavne o skrotenie rozpustilosti, svojhlavosti a nezriadených náklonností alebo odporu; napr.: ak sa nám nechce do niektorej roboty, dajme sa práve do nej horlivo z lásky k Pánu Ježišovi; ak stretneme niekoho, kto nám je nie milý, pekne sa naňho pozrime! Prinesú nám list alebo noviny, dokončime najprv prácu a len po chvíli sa dajme do čítania; ak máme smäd, napime sa, ale nie hneď; ak sa rozpráva niečo zaujímavého, ovládajme svoju zvedavosť a pracujme ďalej! Ak sme v zlej, mrzutej nálade, premáhajme sa, aby to na nás nikto nezbadal; ak nás niekto urazil surovým slovom, zachádzajme s ním, ako by sa nič nebolo stalo! Ak nás niekto upozorní na našu chybu, nevyhovárajme sa; ak sa na ulici niečo robí, nevšímajme si toho a robme svoju robotu alebo iďme za svojím povolaním; ak máme mnoho práce a stále nás vyrušujú alebo nám ešte pridávajú, zachovajme pokoj a nežalujme sa!
Hľa, koľko príležitostí, umŕtvovať sa! Ľudia neporiadni na to nedbajú, ale povoľujú svojim náklonnostiam a tak zostávajú stále na začiatku v duchovnom živote. Horlivé duše však používajú samé od seba takéto príležitosti k sebazapreniu a umŕtveniu seba, napredujúc takto v duchovnom živote; kráčajú od čnosti k čnosti, kým sa dostanú k Bohu. Nebojme sa a chyťme sa do toho tiež celkom dobrovoľne, ale veľkodušne a vytrvale! Je to všetko pre Boha, pre Neho nemá nám byť ťažká nijaká obeť.
Pripomínam ešte raz prekrásny výrok sv. Jána z Kríža: „Boha milovať je úsilie zbaviť sa pre Boha všetkého, čo nie je Boh!“ A k tomu ešte výrok svätého Ignáca z Loyoly: „Každý nech si pomyslí, že natoľko pokročí vo všetkých duchovných veciach, nakoľko zanechá sebalásku, svoju vlastnú vôľu, svoj vlastný záujem, úžitok alebo pohodlnosť.“
(Porovnaj: Nasl. Krista I. 25, 51. „Dosiahneš toľko úspechu, nakoľko sa premôžeš.“)
Aby sa nám v tomto spytovaní darilo, dobre je, aspoň večer, nakoľko možno, spočítať a zaznačiť, koľko ráz cez deň sme sa v niečom naozaj zapreli. Bez kontroly naša usilovnosť nebude trvanlivá a sotva bude mať výsledok. Tento spôsob spytovania svedomia dokážu len horlivé duše, vlažné sa doňho nedajú a keby azda i začali, nevytrvajú v ňom dlho. Zlému duchu sa toto spytovanie veľmi protiví, lebo vie, že vedie ku spojeniu s Bohom; preto sa všemožne usiluje duše od neho odvrátiť.
Nadväzovanie stykov s Pánom Bohom
Nadväzovanie stykov s Pánom Bohom je veľmi užitočná látka na zvláštne spytovanie svedomia a hodí sa dušiam, ktoré nevedia, o čom majú robiť zvláštne spytovanie svedomia. Majú síce ešte niektoré chyby a nedostatky, neupadajú však do nich často, alebo sú to chyby tak jemné a zapletené, že ich zvláštnym spytovaním svedomia nemožno priamo zachytiť.
Nadväzovať styky s Pánom Bohom môžeme sa cvičiť takto: Ráno urobíme predsavzatie, že cez deň častejšie povieme Bohu, Kristu Pánu niečo takého, čo máme práve na srdci, nenútene a krátko. Neviažeme sa na isté slová alebo odpustkové modlitby, viac srdcom ako ústami, podľa potreby tej chvíle alebo okolností. Prejavíme mu oddanosť, alebo dôveru v starostiach, niečo mu odporúčame, uisťujeme ho, že nechceme nič, iba jeho samého. Keď nám je niečo ťažké, povedzme mu, že to chceme niesť alebo robiť z lásky k Nemu; keď nám je niekto odporný, poprosme Pána, aby ho požehnal; v utrpení sa spojujeme s jeho najsvätejšou vôľou. Tak sústreďujeme ustavične svoju myseľ na Boha, hovoriac si napríklad: „Chcem len Pána Boha! Ježiš mi stačí! Len Boh a moje povinnosti, nič iného!“
Večer pri spytovaní je velmi potrebné, aby sme si ustálili a zapísali známku podľa toho, ako sa nám spojenie s Bohom darilo; spočiatku stačí stupnica: 1, 2, 3. Keď sme k Pánu Bohu cez deň dosť hovorili, dáme si 1, keď málo 2, keď sme na to zabudli 3. Neskoršie môžu byť známky podrobnejšie; veľmi dobre 1, dobre 2, dostatočne 3, nedostatočne 4. Dávať si známky je jediné, čo sa osvedčuje; počítať, koľko ráz za deň sme sa spojili s Pánom Bohom, zdá sa mi byť veľmi ťažkým a sotva by viedlo k cieľu. (Ináč sa v tejto veci každému ponecháva sloboda, t. j., keď by niekomu predsa pomáhalo spočítanie aktov, a práve preto lepšie darilo toto cvičenie, keď počíta, koľko ráz sa spojil s Pánom Bohom, môže si aj počet aktov značiť.)
Tak sa pomaly naučíme vnútorne modliť pri každej vhodnej príležitosti. Budeme pracovať s čistým úmyslom, žiť v prítomnosti Božej, nájdeme v Bohu odpočinok a naša duša v Ňom pomaly spočinie; potrebné je však v tomto spytovaní vytrvať dlhší čas. Táto látka zostáva vždy praktická a veľmi pomáha, aby sa náš duchovný život prehĺbil.
Žehnanie
Pre ľudí, ktorí majú vnútro už celkom v poriadku, hodí sa toto veľmi dobre na cvičenie lásky k blížnemu, v duchu mu prajte. Stačí krátky vzdych: „Pane Bože, požehnaj ho (alebo ju)“ - „Zmiluj sa nad ním.“ - „Ježišu, do Tvojho Srdca ho (alebo ju) odporúčam“ a podobne. Stačí aj pomodliť sa za druhého tajne, napr. „Zdravas Mária“.
Táto nepatrná prosba o požehnanie pre osoby, proti ktorým nám vo vnútri povstáva nevôľa, závisť, reptanie, podozrievanie, odpor, pohŕdanie, ba pomstivé a vzdorovité myšlienky, pôsobí, že týmto pokušeniam proti láske nepodľahneme, že ich takmer zažehnávame a na miesto nich vzbudzujeme v sebe blahosklonnosť k blížnym, zmýšľanie, aké má Boh k nám všetkým. A hoci to niekedy aj nejde zo srdca, je to predsa prejav dobrej vôle a protest proti hnutiam, ktoré nie sú v súlade so zákonom kresťanskej náuky. To stačí. Tak sa ľahko zachránime od mnohých chýb proti láske a pomaly sa v nás upevní pravé kresťanské zmýšľanie. Nevôľu a pohŕdanie pri chybách iných začneme meniť na poľutovanie s biedou ľudskou.
Toto cvičenie môžeme časom rozšíriť aj na blížneho, ktorý nám je celkom ľahostajný. Pánu Bohu nie je ľahostajný! Prosme v duchu o požehnanie pre okoloidúcich po ulici, pre kolegov a kolegyne v úrade alebo v dielni, pre spolucestujúcich, prítomných v miestnostiach, do ktorých vstupujeme atď. Aké božské je toto smýšľanie, ktoré prebúdza v našom vnútri tú prosbu o požehnanie!
Na počiatku treba počítať, koľko ráz cez deň sa nám podarilo prosiť o požehnanie; človek na to zabúda. Neskôr, keď sme si na to už ako tak navykli, dávame si známky usilovnosti. (Viď zvláštne spytovanie svedomia.)
Duše, ktoré nemajú čo by vnútri zvlášť usporadovali, môžu sa cvičiť zamieňavo v láske k Bohu: nadväzovaním stykov s ním, a v láske ku blížnemu; prosením o požehnanie. Cvičme sa stále síce v oboch podľa príležitosti, ale nejaký čas venujme zvláštnu pozornosť a registrujme to prvé, potom zas na nejaký čas to druhé. Medzi týmito dvoma pólmi pohybuje sa náš duchovný život a dozrieva k dokonalosť.
Mierne gramaticky a štylisticky upravené.
P. Alojz Stork S. J.: Z duchovného života, Trnava, 1942
