Zmenila katolícka Cirkev Desatoro, aby mohla legalizovať modlárstvo?

Niektoré moderné protestantské sekty hlásajú, že katolícka Cirkev zmenila znenie Desatora, teda že zatajila tzv. druhé prikázanie („Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou, nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať.“ Ex 20, 4-5), aby mohla legalizovať úctu k svätým obrazom, čo je podľa protestantských kritikov katolíckej Cirkvi prejavom modlárstva.

Aká je však pravda? V prvom rade je potrebné preskúmať, či katolícka Cirkev tzv. druhé prikázanie skutočne zatajila. Ak by ho zatajila, tak by zrejme zmienka o výrobe modiel zmizla nielen z katechizmu, ale aj z katolíckeho Sv. Písma. Pravda je však taká, že sa daný text nachádza nielen v každom katolíckom preklade Sv. Písma, ale tiež v každom poriadnom katolíckom katechizme pri výklade prvého Božieho prikázania. Zákaz výroby modiel síce nefiguruje ako samostatné druhé prikázanie, ale ako dodatok k prvému prikázaniu, čo je z obsahu pochopiteľné, nakoľko „nevyrobíš si modlu a nebudeš sa jej klaňať“, je logickým pokračovaním imperatívu „nebudeš mať iných bohov“. Obvinenie zo zatajenia tzv. druhého prikázania teda padá hneď v úvode.

Je tiež potrebné podotknúť, že číslovanie Desatora nie je biblické, prikázania sú v knihe Exodus zhrnuté v súvislom texte, z ktorého by bolo možné vytiahnuť aj viac ako desať prikázaní. Katolícke rozdelenie a číslovanie Desatora vychádza z tradície a jeho používanie datujeme už u sv. Augustína (354 – 430).

Zákaz modlárstva je potrebné chápať v kontexte starozákonnej doby. Izraelský národ bol obklopený pohanmi, ktorí v dôsledku dedičného hriechu zabudli na jedného pravého Boha a utiekali sa k bôžikom, k vyrobeným modlám, ktoré boli často podobizňami rôznych tvorov a vzdávali im poctu ako svojim božstvám. Abrahám bol Pánom Bohom vybraný práve vďaka tomu, že si uprostred modloslužobníkov zachoval vieru v jediného Boha. Celé dejiny Izraelitov sú konfrontované s problémom modlárstva, ku ktorému nezriedka odpadal aj vyvolený ľud, za čo ho potom Pán Boh veľmi prísne trestal. Ohavnosť modlárstva spočíva v tom, že sa bohopocta, ktorá náleží iba pravému Bohu, vzdáva úbohým ľudským výtvorom, čím sa nekonečne uráža Boží Majestát.

Protestantská kritika uctievania obrazov však vyplýva z príliš doslovného chápania tzv. druhého prikázania a z ignorovania vyššie spomenutého kontextu, akoby bola zakázaná akákoľvek výroba podobizní alebo akékoľvek vzdávanie úcty komukoľvek inému okrem Pána Boha.

Toto prikázanie nezakazuje výrobu obrazov a podobizní ako takú, veď aj samotná archa zmluvy, kde boli uložené kamenné tabule s prikázaniami, bola ozdobená podobizňami zlatých cherubínov. Popri tom sám Pán Boh prikázal Mojžišovi vyrobiť medeného hada, skrze ktorého uzdravoval Izraelitov, no neskôr, keď sa stal tento had predmetom kultu a modloslužby, keď mu Izraeliti začali páliť kadidlo, kráľ Ezechiáš ho musel zničiť (2Kr. 18, 4), čo jasne svedčí o tom, že problémom nie je samotná výroba podobizne, ale to, keď sa začne podobizeň uctievať ako božstvo. Tridentský katechizmus teda jasne dodáva, že: „obrazy sú zakázané iba vtedy, keď sa používajú na uctievanie podobizní ako bohov, a tak utŕhajú na skutočnej pocte Bohu“. (Hl. II., o. XVII.)

Úctu, ktorá patrí Pánu Bohu, je potrebné odlíšiť od úcty, ktorá náleží ľuďom alebo svätým veciam. V Starom zákone, okrem príkazu úcty k rodičom, máme mnoho zmienok o tom, že sa Izraeliti (beztrestne) klaňali tvárou až po zem pred kráľmi alebo prorokmi (viď napr. 1Kr. 1, 23, 31; 1Sam. 28, 14) a tiež o tom, že bola vzdávaná úcta svätým veciam, napr. keď sa Jozue na znak pokánia posypal popolom a padol na tvár pred archou zmluvy (Joz. 7, 6). V knihe Levitikus sa jasne píše: „Nerobte si modly, nestavajte si vyrezávané podoby, (…) aby ste sa pred nimi klaňali, veď ja, Pán, som váš Boh. Zachovávajte moju sobotu a majte v úcte moju svätyňu! Ja som Pán!“ (Lv. 26, 1-3) Pán Boh teda jedným dychom zakazuje vyrábanie modiel a klaňanie sa im a zároveň prikazuje ctiť si Jeho svätyňu aj napriek tomu, že je to iba budova – ľudský výtvor.

Kým v Starom zákone bol Boží Majestát niečim absolútne nepredstaviteľným, neuchopiteľným a nezobraziteľným, tak sa situácia značne zmenila v momente, keď sám Pán Boh vzal na Seba podobu tvora v osobe Ježiša Krista, sám Pán Boh sa stal pre nás viditeľným, hmatateľným a zobraziteľným Bohočlovekom. Cirkev od svojich počiatkov mala v hlbokej úcte vyobrazenia Pána Ježiša, Panny Márie a svätých, o čom svedčia už nálezy v katakombách a neporušená tradícia. Ak totiž úcta k starozákonným kráľom a prorokom bola normálnym ľudským prejavom, o čo viac si zasluhuje našu úctu sám Boží Syn – pravý Boh a pravý človek, Jeho svätá Matka, či Jeho svätí služobníci. Samozrejme, úcta sa nevzdáva samotnému obrazu, ale tomu, koho obraz zobrazuje, podobne ako žiadny syn nepovie na fotografiu svojej matky, že daná fotografia je jeho matkou, ale iba jej obrazom.

Hoci sa mnohí protestantskí kritici katolíckej Cirkvi tvária akoby prišli s niečim novým, v skutočnosti len obnovujú staré herézy minulosti. Ikonoklazmus, ako jedna z mnohých heréz kresťanského východu, ktorý odmietal úctu k obrazom kvôli podobným argumentom, aké používajú dnešní protestanti, bol odsúdený už v roku 787 na Druhom nicejskom koncile, ktorý definoval, že je: „dovolené stvárňovať podobu prevzácneho a životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy (…) nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista ako i našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Božej rodičky a úctyhodných anjelov a všetkých svätých a požehnaných mužov. Pretože čím častejšie oko hľadí na tieto obrazné stvárnenia, tým viac si budú tí, ktorí sa na ne dívajú, prebúdzať v sebe kresťanskú túžbu po dokonalosti. Teda nie, že by týmto obrazom samotným prináležalo uctievanie, v zmysle viery v ne, aké patrí len Bohu! Úcta preukázaná obrazu je úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho obraz znázorňuje.“

Žiaľ, pokoncilová cirkev nasiaknutá modernizmom vylúčila katolícku apologetiku zo svojich osnov, a tak sú mnohé duše zvádzané na scestie plytkými protestantskými pseudo-argumentami, ktoré kedysi vedel vyvrátiť aj priemerný žiak katolíckej ľudovej školy. Záver je teda jasný: katolícka Cirkev nielen žiadnym spôsobom tzv. druhé prikázanie nezatajila, ale ani nijak neporušila daný imperatív, nakoľko úcta k svätým obrazom nemá nič spoločné so starozákonným modlárstvom. Katolíci totiž vzdávajú bohopoctu jedinému pravému Bohu, kým Jeho svätých ctia iba ako významných ľudí, podobne ako si Izraeliti ctili svojich kráľov a prorokov.
 
Spracované s využitim materiálov: