V prvej otázke sa sv. Tomáš pýta, či je bratské napomenutie skutkom lásky a vymedzuje tu dve rozlíšenia. Píše o napomenutí, ktoré je skutkom lásky a spočíva v náprave blúdiaceho hriešnika, pretože hriech je najväčším nešťastím a najväčším zlom pre dušu. Preto človek, ktorý sa snaží napraviť blížneho vo veci, ktorá sa týka hriechu, mu tým preukazuje veľké dobro. Patrí to teda k skutkom lásky. Sv. Tomáš dokonca hovorí, že je to väčší skutok lásky ako nakŕmiť hladného alebo ubytovať pocestného. Je to väčší skutok lásky, lebo sa týka duše, ktorá má väčšiu hodnotu ako telo.
Ale jestvuje aj bratské napomenutie, ktoré patrí k skutkom spravodlivosti a týka sa spoločného dobra. Vtedy to nie je len skutok lásky, ale aj spravodlivosti. Prečo je toto rozdelenie dôležité? Preto, lebo niektorí sú povinní poučiť druhého nielen z lásky, ale majú aj striktnú povinnosť urobiť to kvôli spravodlivosti. Ide napr. o predstavených rôznych spoločností, či už je to hlava štátu, hlava rodiny alebo akákoľvek autorita. Napomenutie zo spravodlivosti slúži na to, aby bol zachovaný spravodlivý poriadok medzi členmi spoločnosti.
Ďalej sa sv. Tomáš pýta, či je takéto napomenutie prikázaním. Odpovedá: áno, je to prikázanie, ale zaväzuje len natoľko, nakoľko je nevyhnutné k náprave blížneho. Môže sa totiž ukázať, že za určitých okolností dôjde blížny k náprave iným spôsobom ako napomenutím, vtedy by záväzné nebolo. Teda za určitých okolností čo do miesta a času toto prikázanie nezaväzuje. Je to dôležité, neznamená to totiž, že keď teraz vidím hriešnika, tak ho musím okamžite, za každú cenu a všetkými možnými spôsobmi poučiť a dokázať mu, že sa určite mýli. Ak by to človek urobil, tak by namiesto záslužného skutku mohol spáchať hriech.
Sv. Tomáš hovorí, že niekedy je záslužné dokonca aj zdržať sa bratského napomenutia, ak napríklad nie je vhodný čas alebo ak jestvuje obava, že tým druhého pohoršíme. Občas sa možno niektorí veriaci hnevajú na kňazov, prečo mlčia, sami laici by na mieste kňaza už určite druhého poučili, upozornili, slovne pokarhali a podobne. Prosím všetkých týchto veriacich, aby pamätali na to, že kňaz tých ľudí spovedá, možno pozná ich minulosť, môže o nich vedieť viac, než človek, ktorý sa len zboku prizerá, nervuje sa a hnevá na niekoho, nemajúc pritom poňatia o tom, že je možno potrebné aplikovať inú liečebnú metódu, než len ostré napomínanie človeka. Treba si to uvedomiť a mať dostatok súdnosti, rozvahy a tiež lásky, aby sme sa niekedy skutočne zdržali príliš prísnych hodnotení. Nie každý je povinný napomínať. Teológovia učia, že bežný človek vo väčšine prípadov nemá povinnosť napomínať. Buď preto, že na to nie je vhodný čas, možno, že akurát keby chcel niekoho napomenúť, je ten človek nahnevaný, vtedy mu naše napomenutie nič nedá, možno aj spôsob, ktorý chce uplatniť nie je náležitý, blížny sa môže uraziť a nedôjde tak k náprave atď. To všetko treba brať do úvahy.
Následne sa sv. Tomáš pýta, či môžu napomínať iba predstavení. A na potešenie veriacich poviem, že oni nás tiež môžu napomínať. Je to dokonca tiež povinnosťou veriacich napomenúť duchovných. Ak nás veriaci milujú, tak aj nám musia povedať: prepáčte otče, ale to, čo hovoríte nie je správne… Kňaz by mal mať toľko pokory, aby prijal takéto napomenutie, ak je opodstatnené. Ak ide o jednoduché napomenutie, teda nie z autority a zo spravodlivosti, ale o napomenutie z lásky, ktoré nie je spojené s trestom, býva tiež povinnosťou podriadených, aby napomínali svojich predstavených.
No poučenie vyplývajúce z autority, s ktorým súvisí aj trest, sa týka iba predstavených. Preto treba občas krotiť svoje pohnútky a tiež si treba uvedomiť, že niekedy jednoducho za danú vec nie sme zodpovední, aby sa teraz necítil každý ako keby mal povinnosti predstaveného a preto si myslí, že musí všetko korigovať. Keď niekto niečo vidí, nech to povie predstavenému a nech sa cíti oslobodený od povinnosti nápravy blížneho.
Ale ako som už spomínal, niekedy môže byť aj povinnosť napomenúť predstavených. Ak je to skutok lásky, vzťahuje sa všetkých, ktorých máme milovať. Aby to bol cnostný skutok, musia byť zachované náležité okolnosti. Predstaveného je potrebné napomenúť patričným spôsobom, s úctou a vľúdnosťou. To neznamená, že predstavený môže podriadeného napomenúť bez zachovania týchto okolností, tiež musí uplatniť vhodný tón aj spôsob. To sa týka súkromného napomenutia v skrytosti.
Vo štvrtej otázke sv. Tomáš ospravedlňuje Bratstvo sv. Pia X. nevediac, že niečo také v budúcnosti bude jestvovať, keď hovorí, že možno predstaveného napomenúť aj verejne, ak je ohrozená viera. V tomto prípade možno napomínať verejne. Preto arcibiskup Lefebvre nebol pyšný, preto kňazi Bratstva a všetci, ktorí vidia, že je ohrozená viera a verejne na to poukazujú, nie sú pyšní, dokonca aj keď povedia, že niečo, čo spravil pápež, nebolo v poriadku, tak je to fakticky skutok lásky. Skutok lásky jednak voči pápežovi a biskupom a jednak voči všetkým veriacim, ktorí môžu byť zvedení na scestie skrze zlý príklad a falošnú náuku predstavených. Preto je našou povinnosťou ako duchovných odsudzovať bludy, ktoré sú propagované. Najčastejšia námietka je: ako môže obyčajný, jednoduchý kňaz napomenúť biskupa? No ak sa predmet napomenutia týka viery, ak predstavený podkopáva základné vieroučné zásady, vtedy ho môže napomenúť aj bežný kňaz. Jednoduchý príklad: ak biskup povie malému dieťaťu, ktoré akurát pristupuje k prvému sv. prijímaniu, že sa zúčastní hostiny a dostane chlebík, vtedy môže toto dieťa povedať: excelencia, so všetkou úctou, ale hovoríte nezmysly, ja idem na obetu sv. omše a prijmem vo sv. Hostii Pána Ježiša. Dieťa to môže spraviť aj verejne pred celým kostolom, môže sa postaviť a povedať to biskupovi, keby ten niečo také povedal. Sv. Tomáš sa tu odvoláva na príklad sv. Pavla, ktorý sa pred všetkými postavil sv. Petrovi, keď išlo o otázky viery a hovorí, že v tomto si boli rovní. Preto nejde o pýchu. Ak niekto používa takýto argument proti Bratstvu a arcibiskupovi Lefebvrovi, tak sa jedná o obyčajnú ignoranciu.
Ďalej sa sv. Tomáš pýta, či môže napomenúť blížneho aj hriešnik a odpovedá, že hriešnik nie je hodný napomínať, ak by bol jeho hriech zjavný, mohlo by dôjsť aj k pohoršeniu a išlo by tiež o istý prejav pýchy. Ale ak by dokonca aj hriešnik niekoho napomenul a robil by to s pokorou, s vedomím, že sám je hriešnikom, ktorý potrebuje nápravu, vtedy je jeho napomenutie prijateľné. Je to náuka nasmerovaná aj pre nás, duchovných, ktorí sme tiež hriešnikmi, aby sme boli pokorní a aby to, čo hlásame, sme vzťahovali v prvom rade na seba a až v druhom na veriacich.
Ešte sa sv. Tomáš pýta, či sa niekedy možno zdržať napomenutia blížneho. Hovorí, že áno, ak nie sú vhodné okolnosti miesta a času, ak nie je predpoklad, že sa vďaka napomenutiu blížny napraví atď., vtedy nemusíme napomínať. No ak ide o predstaveného a o napomenutie zo spravodlivosti, ten napomenúť musí. Otec rodiny, matka, alebo nejaký predstavený napr. prior alebo vedúci v práci, tí musia napomenúť a poučiť.
Na záver sv. Tomáš hovorí o poriadku napomenutia, akým spôsobom to má prebiehať. Ak je prehrešok verejný, vtedy možno napomenúť verejne, aby bolo zabránené pohoršeniu. Preto možno pred veriacimi hovoriť o zneužitiach zo strany hierarchov Cirkvi. Hovoríme o tom aj v kázňach a ak niekto hovorí, že to nemožno robiť, tak nech si uvedomí, že ak sa šíri blud, vtedy proti nemu treba hlásať pravdu. A Bratstvo má túto, neviem či privilegovanú, alebo skôr nepríjemnú, úlohu kritika. My duchovní máme povinnosť odsudzovať bludy.
V tom spočíva nebezpečenstvo všetkých tých, ktorí prijímajú kompromisy a sú v tzv. plnej jednote, že sa im touto „plnou jednotou“ najčastejšie zamykajú ústa. Musia si dávať pozor na slová, niektoré veci musia zamlčať alebo hovoriť tak, aby si nikto nedomyslel, o čom je reč, lebo ak si domyslí, potom sa môžu zbaliť a odísť. V tom je problém všetkých kompromisov.
Ak je prehrešok tajný, vtedy, hovorí sv. Tomáš, treba napomenúť blížneho, ak sú vhodné okolnosti, osobne a ak neposlúchne, tak ako hovorí Pán Ježiš, treba ho napomenúť pred svedkom a až potom to treba povedať iným.
Inak je to, ak sa jedná o duchovné alebo spoločné telesné dobrá, ako keď napr. hrozí nebezpečenstvo vlastizrady, keby bol trebárs štát obkľúčený a niekto by chcel vyzradiť informácie nepriateľovi, čím by spôsobil škodu, vtedy je osoba, ktorá o tom vie, povinná to oznámiť autoritám, iba ak by v súkromí mohla tohto človeka odradiť od týchto zradných úmyslov. Podobne je to s herézou. Ak napr. v škole, vo farnosti, či kdekoľvek inde vidíme, že niekto hlása herézy tajne medzi ľuďmi, vtedy máme povinnosť nahlásiť to predstaveným, farárovi, či riaditeľovi školy, aby pred tým ochránil ostatných. Viem, že sa to u nás spája s komunizmom a udavačstvom, áno takto to bolo, zrada je to najhoršie, akurát oni zrádzali dobré veci. Zrádzali hrdinov a vlastencov, ale tu je reč o niečom inom, o človeku, ktorý je sám zradcom, ktorý škodí iným.
Verejné napomenutie blížneho, ktorý spáchal tajný hriech, je zakázané preto, lebo verejným napomenutím možno spôsobiť ešte väčšie zlo. Daný človek by stratil dobré meno a mohol by začať bezuzdne hrešiť. Dobré meno niekedy chráni ľudí pred mnohými hriechmi, preto sa treba snažiť napomínať najprv v skrytosti a pred inými až neskôr, keď nedôjde k náprave. Týmto sv. Tomáš konči túto kapitolu o bratskom napomenutí.
Preto, prosím, aby sme sa zdržiavali určitých komentárov a nadmernej horlivosti, pretože tým niekedy skutočne možno vykonať krivdu. V tejto nadmernej horlivosti budú niektorí merať ženám sukne a výstrihy, budú upozorňovať na rôzne iné veci. Netvrdím, že to nie sú dôležité veci, samozrejme, že sú, ale ak na to niekto upozorňuje nevhodným spôsobom, potom môže narobiť viac zla ako dobra. Pamätajme na to, prosím, a brzdime svoju nadmernú horlivosť. Možno sme kvôli tomu už stratili nejedného človeka. Jasné, že niekto, kto sa prvý krát objaví na sv. omši, ešte všetko nevie, ale ak mu nenecháme čas na to, aby si všetko vypočul a všetkému porozumel, potom sa určite nezmení. Preto majme trpezlivosť a keď ide o otázky, v ktorých treba napomínať blížneho, prenechajme to kňazovi. Je to jeho úloha. Ak niekomu niečo prekáža, nech to oznámi kňazovi a prenechá to jeho rozvahe a milosti, ktorú mu dal Pán Boh k napomínaniu blížnych. Aspoň pokiaľ ide o človeka, ktorý prichádza do kostola alebo kaplnky, za ktorú je daný kňaz zodpovedný
Prepis katechézy P. Lukasza Szydlowskeho FSSPX z 13. 8. 2016.
Zdroj: Triumf Niepokalanej (YT)
