Problém nedisciplinovaných detí v kostole
Nie je ťažké pozorovať daný problém na sv. omši v našich kostoloch a kaplnkách, keď mnoho detí, ktoré už používajú rozum, čiže sú schopné náležite sa správať, sa takto nesprávajú. Hlavné nežiaduce prejavy v našich kostoloch sú: behanie, krik, jedenie, hranie sa s hračkami, dupanie nohami, skákanie, udieranie do dverí…
Keď sa deti takto správajú, rodičia väčšinou robia nasledujúce chyby: Po prvé, modlia sa a nijak nereagujú. Po druhé, kŕmia deti alebo pre nich hľadajú pokojnejšiu aktivitu. Po tretie možno počuť neúčinné „čššššš“, ktoré býva často hlasnejšie než samé dieťa. Po štvrté, láskavo prosia dieťa, aby sa ráčilo upokojiť. Žiaľ, skúsenosť ukazuje, že spomenuté metódy sú úplne neúčinné a vzhľadom na úctu k posvätnému miestu a času aj neprijateľné.
Ak si rodičia myslia, že sa musia aktívne zúčastňovať sv. omše horlivou modlitbou, ktorá ospravedlňuje správanie ich detí, tak tým prejavujú egocentrický postoj. Integrálnou súčasťou liturgie sv. omše je ticho, ktoré celé veky dopomáha posvätnu a dáva tiež možnosť kontemplovať nebo. Pokiaľ sa akýmkoľvek spôsobom naruší, podkopáva to posvätnosť kultu. Popri tom nedisciplinované deti sťažujú všetkým prítomným modlitbu, počúvanie kázne a neraz sú príčinou rozptýlenia aj samého kňaza. Pokiaľ však deťom dovoľujeme iné zábavy alebo jedenie v kostole, utvárame tým v najmladšom pokolení ignoranciu voči najdôležitejším veciam, čo možno nazvať chovom a nie výchovou. Dodajme, že pokiaľ sa rodičia snažia neúspešne deti umlčať alebo ich dokonca pokorne prosia, ide o narušenie hierarchie vo vzťahu rodič – dieťa.
Ako to napraviť?
Výchova sa začína aj končí doma, v kostole vidieť už len dobré alebo zlé ovocie. Treba tu zdôrazniť základnú vychovávateľskú zásadu: rodičov treba poslúchať a bodka! Nemožno túto zásadu odkladať na neskôr, keď bude dieťa chodiť do školy. Na úctu a poslušnosť si musí človek zvykať od samého začiatku. Treba ich viesť k tomu, aby rodič povedal iba raz, pretože po Pánu Bohu je rodič najvyššia autorita. Zamyslime sa nad tým, že po prvých troch prikázaniach, ktoré sa týkajú úcty k Pánu Bohu, štvrté hovorí o úcte k rodičom.
Základnou chybou, ktorá ničí požadovanú formáciu je zaobchádzanie s dieťaťom ako s „vajíčkom“. To znamená, že dieťa ešte ani nevie, čo chce a rodič mu už všetko dáva na podnose. Dieťa nemá právo vládnuť v domácnosti. Rodičia rozhodujú kedy, čo a ako. Ak sa detí na všetko pýtame, potom rastú v presvedčení, že sú najdôležitejšie na svete. Škodíme dieťaťu, ak si myslí, že jeho potreby znamenajú začiatok a koniec sveta. Prečo by to potom malo byť inak v kostole? Prečo tu zrazu rodičia vyžadujú niečo, o čom doma niet reči, a síce disciplínu a poslušnosť?
Rovnako je častou vychovávateľskou chybou nedôslednosť pri trestaní. Deti nahnevajú rodičov a tí v návale hnevu im sľúbia tresty, ktoré neskôr nijak neuplatnia - najväčší omyl. Ak slovo bolo povedané, treba ho dodržať či už ide o odmenu alebo o trest. Preto rodičia musia rozmýšľať nad tým, čo hovoria a musia byť dôslední. Najlepší trest je krátky a výstižný – taký, ktorý si dieťa zapamätá. Výber trestu je na rodičoch, ktorí poznajú temperament svojich detí. Dôležité je však trestať s rozumom, teda adekvátne podľa vážnosti previnenia a ešte raz: dôsledne. Pokiaľ dieťa bude poslúchať rodičov doma, bude ich poslúchať aj v kostole, to je samozrejmé.
Aby sme si utvrdili správne postoje detí v kostole, povedzme si ešte o nevyhnutnej výchove k správnej účasti na sv. omši a aj v sakrálnom priestore vo všeobecnosti. Rodičia nesmú podliehať mylným názorom, ktoré sú v rozpore s tradičnými formami, že dieťa nie je schopné vydržať na sv. omši. Pokiaľ sme my kedysi vydržali a genetický kód ľuďom snáď ešte nezmenili… Samozrejme, ak v domácnosti nie je poriadok, ak sú tam zlé emócie, nadmerné sledovanie médií alebo iných škodlivých vecí, môže to mať negatívny vplyv na dieťa, ale nie absolútny. Dieťa má byť v kostole dobré a rodičia ho na to musia pripraviť včasným a danému veku patričným vysvetlením o vážnosti miesta i udalosti a tiež majú povinnosť uplatňovať princípy, ktoré boli predošlým generáciám samozrejmé. Možno by však mali rodičia občas skontrolovať aj svoje postoje, ale to je už iná téma.
No ak sa to predsa len nepodarí, čo potom?
Keď hovoríme o rôznych prípadoch prítomnosti detí v kostole, nemožno zabudnúť na skupiny najmenších detí pred nadobudnutím schopnosti poslúchať rodičov a tiež na výnimočné situácie, kedy nie je možné upokojiť dieťa. Čo treba vtedy robiť? Určite nemožno skúšať zachrániť situáciu v kostole, dokonca ani v predsieni. S takým dieťaťom musí ísť rodič do miestnosti vyhradenej pre deti (ak taká jestvuje) alebo von. Rodičia, ktorí z úcty k posvätnu musia opustiť sv. omšu s dieťaťom, majú splnenú nedeľnú povinnosť, ich obeta je šľachetná. Pozor! Nemožno to zneužívať, aby sa z miesta pred kostolom nestalo miesto zábavy. To sa týka najmenších detí a výnimočných situácií, v ostatných prípadoch vychovávajme deti dôsledne a rozumne.
Dovoľte deťom prísť ku Mne (Mk 10, 14).
Tieto slová nášho Pána Ježiša Krista sa môžu zdať v rozpore s tým, čo je vyššie napísané, ale iba zdanlivo. Položme si jednoduchú otázku: prichádza neposlušné dieťa v kostole k Pánu Ježišovi? Dovoľte deťom prísť ku Mne.
Drahí rodičia! Dobrá výchova detí, ktoré budú ctiť Boha, vás, starších ľudí i každého človeka, je vážna úloha, ktorú musíte splniť, aby ste mohli byť na vaše deti hrdí. Ak sú deti v kostole starosťou, potom budú pre vás starosťou aj v budúcnosti, ak vám však budú radosťou, budú radosťou aj nám, aj všetkým veriacim, budú radosťou Pánu Bohu v Jeho svätých príbytkoch i v každodennom živote.
Tento článok nevyčerpáva úplne daný problém a neponúka všetky možné riešenia. Cieľom týchto slov je upozorniť na túto dôležitú tému. Dúfam, že pre rodičov to bude výzva k prehodnoteniu a zdokonaleniu svojich vychovávateľských metód, za čo sa my kňazi budeme modliť, aby bol vždy, všade a vo všetkom zvelebený Boh.
P. Piotr Swierczek
zdroj: Informačný buletín, október 2021, FSSPX Gdynia
