Tradičná katolícka doktrína o bratskom napomenutí (katechéza)

Bratské napomenutie je jedným zo skutkov lásky k blížnemu. Sv. Tomáš Akvinský pojednáva o bratskom napomenutí vo ôsmych otázkach, skrze ktoré nám jasne ukazuje, v čom toto napomenutie spočíva. Je to dôležitá náuka aj preto, lebo sa v našich kruhoch často stretáme s nadmernou horlivosťou v tejto veci, čo je niekedy, žiaľ, až zlé. Najzaujímavejšie je, že možno o tom hovoriť dokonca aj v kázňach, ale osoby, ktoré sú charakteristické nadmernou horlivosťou, si myslia, že práve ich sa to netýka. Preto tomu, prosím, venujme pozornosť, nech každý preskúma vo svojom svedomí, či skutočne nemá problém s nadmernou horlivosťou v tejto veci, pretože tým možno niekomu aj značne uškodiť a v mene lásky mu vykonať krivdu.

Zmenila katolícka Cirkev Desatoro, aby mohla legalizovať modlárstvo?

Niektoré moderné protestantské sekty hlásajú, že katolícka Cirkev zmenila znenie Desatora, teda že zatajila tzv. druhé prikázanie („Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou, nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať.“ Ex 20, 4-5), aby mohla legalizovať úctu k svätým obrazom, čo je podľa protestantských kritikov katolíckej Cirkvi prejavom modlárstva.

Aká je však pravda? V prvom rade je potrebné preskúmať, či katolícka Cirkev tzv. druhé prikázanie skutočne zatajila. Ak by ho zatajila, tak by zrejme zmienka o výrobe modiel zmizla nielen z katechizmu,

Z bázne pred Bohom nesmieme robiť žiadne kompromisy s novou omšou (kázeň)

Dôležitou vlastnosťou katolíckej nábožnosti je synovská bázeň pred Bohom. Týmto elementom sa odlišuje aj tradičná sv. omša od novej omše a tiež tradičná nábožnosť od tej novej. Synovská úcta k Pánu Bohu je pokračovaním otrockej bázne, ktorá bola už v Starom zákone, kde vidíme, aký bol vzťah Izraelitov k Pánu Bohu. Hovorili Mojžišovi, aby išiel a rozprával sa s Pánom Bohom, pretože oni sa báli pred Neho postaviť. Dnes je, žiaľ, tento prístup celkovo eliminovaný. Ľudia skrze zavedenie nového obradu zabudli na to, že k Pánu Bohu sa nepribližuje len tak, bez náležitej prípravy a úcty. Žiaľ, toto sa celkom vytratilo. Z toho tiež plynú všetky tie excesy v novom obrade a zdeformovaná katolícka nábožnosť.

Chyby nábožných duší a ako ich odstrániť (2. časť)

(Pokračovanie prvej časti)

Ohováranie

Aj medzi nábožnými ľuďmi je dosť takých, čo radi ohovárajú. Hoci sa z toho stále spovedajú, jednako zase upadajú do neho. Pri dobrej vôli možno však od toho dosť ľahko odvyknúť a vychovať seba v tomto ohľade ku svedomitosti, takže je nám veľmi nepríjemné, keď počujeme hovoriť o chybách blížneho a ešte nepríjemnejšie, keď sa musíme sami o blížnom nepriaznivo vyjadriť.

Chyby nábožných duší a ako ich odstrániť (1. časť)

Nábožní ľudia bývajú často plní chýb. Myslia si, pravda, že už veľmi pokročili v čnosti, zvlášť, keď majú veľkú vnútornú útechu, a ani netušia, koľko prevrátenosti a nemúdrosti ukazujú pri všetkej horlivosti.

Sv. Ján s Kríža ukazuje vo svojich spisoch ako v zrkadle hlavne tieto ich chyby:

Sú plní márnivých myšlienok z útechy, ktorej sa im dostáva; považujú sa za lepších, ako sú, a veľmi ľahko pohŕdajú inými. Na sebe vidia všetko dobré, u iných si všímajú každej chybičky, ľahko posudzujú a odsudzujú.

Deti v kostole – radosť či starosť?

Nový vychovávateľský model

 

Výchova detí je dnes pre katolíckych rodičov veľkou výzvou. Svet okolo nás a bezbožné názory tých, čo sú zodpovední za súčasný stav, majú často zhubný vplyv na formovanie osôb mladšieho pokolenia. Opomenúc otázku prirodzených vychovávateľských problémov, ktoré vyplývajú z etáp ľudského rozvoja, možno potvrdiť na základe bežných pozorovaní, že dominujúcim vychovávateľským trendom je stavanie dieťaťa do centra nad všetko, dokonca nad samého Pána Boha. Najčastejším prejavom tohto trendu je absencia poslušnosti a úcty k starším a k tomu,

Problém navštevovania novej omše

I. Vstupné úvahy: Rozlíšenie medzi objektívnym stavom vecí a subjektívnym stavom veriacich

Skôr, než pristúpime k podrobnému skúmaniu otázky účasti na Novus Ordo Missae, musíme vykonať rozlíšenie medzi objektívnym stavom predmetného javu a subjektívnou situáciou, v ktorej sa daná osoba môže nachádzať.

Objektívny stav prihliada k podstate problému, k samotnému javu, bez toho, aby prechádzal do konkrétnych okolností, v ktorých sa človek môže nachádzať, alebo k schopnostiam jeho intelektuálneho poznania a chápania