Narážky abp. Lefebvra na tzv. spoločenstvá Ecclesia Dei, ktoré prijali kompromis s neomodernistickým Rímom
(...)To isté som povedal pápežovi Pavlovi VI. Skutočne ste nútený si vybrať Vaša Svätosť. Ku komu je potrebné sa obrátiť? K predchodcom, ktorí potvrdzovali učenie Cirkvi alebo ísť za novotami Druhého vatikánskeho koncilu potvrdenými Vami Svätosť?
„Och, tu nie je potreba hovoriť o teológii", odpovedal mi.
Vec je jasná! Ak sa nechceme ocitnúť v spoločenstve tých, ktorí nás zrádzajú, nesmieme váhať dokonca ani chvíľu. Vždy sú takí, ktorí majú túžbu a sú ochotní pozerať sa na druhú stranu. Nepozerajú sa na stranu priateľov, ktorí bojujú bok po boku v bojovom poli, ale stále obracajú oči stranou, k nepriateľovi:
Hovoria, že je potrebné mať zľutovanie, mať dobré úmysly, že je potrebné vyhýbať sa rozdeleniu. Koniec koncov tamtí slúžia dobrú omšu, nie sú takí, ako sa hovorí...
Avšak oni nás zrádzajú. Podávajú ruky tým, ktorí ruinujú Cirkev, tým, ktorí majú modernistické názory, ktoré sú okrem toho odsúdené Cirkvou. Preto dnes tí, ktorí s nami pracovali na návrate kráľovstva Nášho Pána Ježiša Krista, na spáse duší, vykonávajú diabolskú prácu.
„Och, je možné podať ruku Rímu, len keby nám povolili dobrú omšu, nebol by to problém."
Hľa, ako to funguje! Nachádzajú sa v slepej uličke, pretože nie je možné zároveň podať ruku modernistom a súčasne túžiť zachovávať Tradíciu.
Udržiavanie kontaktov, aby sme ich priviedli k Tradícii, to je možné prijať. To je dobrý ekumenizmus. Ale robiť dojem, že sa takmer ľutuje, že by sme si s nimi radi podiskutovali, to je nemožné. Ako je možné hovoriť s tými, ktorí dnes hovoria, že sme skostnatení ako mŕtvoly?
Podľa ich názorov nie sme už živou Tradíciou, sme ľuďmi smutnými, bez života a bez radosti. Bolo by možné povedať, že oni nikdy neboli časťou Tradície! To je neskutočné. Ako je prosím vás možné, udržiavať vzťahy s týmito ľuďmi?
Práve toto nám robí problémy s niektorými veľmi dobrými veriacimi, ktorí nás podporujú a ktorí prijali vysvätenie biskupov, ktorí však pociťujú čosi ako vnútorný smútok, že už nemôžu byť s tými, s ktorými boli pred tým, s tými, ktorí neuznali svätenie a ktorí sú dnes proti nám.
„To je škoda, veľmi by som ich chcel navštíviť, vypiť s nimi pohárik, potriasť im rukou."
Nazýva sa to zrada, pretože pri najbližšej príležitosti s nimi odídu. Je potrebné vedieť čo chceme. Pretože práve toto zničilo kresťanstvo v Európe, zničilo nielen francúzsku Cirkev, ale aj nemeckú, švajčiarsku… Práve tak liberáli umožnili zahniezdiť sa francúzskej revolúcii tým, že podali ruky tým, ktorí nezdieľali ich zásady.
IN: Syllabus v centre krízy Cirkvi (prednáška abp. Lefebvra), Ecône 1990
(...)To isté som povedal pápežovi Pavlovi VI. Skutočne ste nútený si vybrať Vaša Svätosť. Ku komu je potrebné sa obrátiť? K predchodcom, ktorí potvrdzovali učenie Cirkvi alebo ísť za novotami Druhého vatikánskeho koncilu potvrdenými Vami Svätosť?
„Och, tu nie je potreba hovoriť o teológii", odpovedal mi.
Vec je jasná! Ak sa nechceme ocitnúť v spoločenstve tých, ktorí nás zrádzajú, nesmieme váhať dokonca ani chvíľu. Vždy sú takí, ktorí majú túžbu a sú ochotní pozerať sa na druhú stranu. Nepozerajú sa na stranu priateľov, ktorí bojujú bok po boku v bojovom poli, ale stále obracajú oči stranou, k nepriateľovi:
Hovoria, že je potrebné mať zľutovanie, mať dobré úmysly, že je potrebné vyhýbať sa rozdeleniu. Koniec koncov tamtí slúžia dobrú omšu, nie sú takí, ako sa hovorí...
Avšak oni nás zrádzajú. Podávajú ruky tým, ktorí ruinujú Cirkev, tým, ktorí majú modernistické názory, ktoré sú okrem toho odsúdené Cirkvou. Preto dnes tí, ktorí s nami pracovali na návrate kráľovstva Nášho Pána Ježiša Krista, na spáse duší, vykonávajú diabolskú prácu.
„Och, je možné podať ruku Rímu, len keby nám povolili dobrú omšu, nebol by to problém."
Hľa, ako to funguje! Nachádzajú sa v slepej uličke, pretože nie je možné zároveň podať ruku modernistom a súčasne túžiť zachovávať Tradíciu.
Udržiavanie kontaktov, aby sme ich priviedli k Tradícii, to je možné prijať. To je dobrý ekumenizmus. Ale robiť dojem, že sa takmer ľutuje, že by sme si s nimi radi podiskutovali, to je nemožné. Ako je možné hovoriť s tými, ktorí dnes hovoria, že sme skostnatení ako mŕtvoly?
Podľa ich názorov nie sme už živou Tradíciou, sme ľuďmi smutnými, bez života a bez radosti. Bolo by možné povedať, že oni nikdy neboli časťou Tradície! To je neskutočné. Ako je prosím vás možné, udržiavať vzťahy s týmito ľuďmi?
Práve toto nám robí problémy s niektorými veľmi dobrými veriacimi, ktorí nás podporujú a ktorí prijali vysvätenie biskupov, ktorí však pociťujú čosi ako vnútorný smútok, že už nemôžu byť s tými, s ktorými boli pred tým, s tými, ktorí neuznali svätenie a ktorí sú dnes proti nám.
„To je škoda, veľmi by som ich chcel navštíviť, vypiť s nimi pohárik, potriasť im rukou."
Nazýva sa to zrada, pretože pri najbližšej príležitosti s nimi odídu. Je potrebné vedieť čo chceme. Pretože práve toto zničilo kresťanstvo v Európe, zničilo nielen francúzsku Cirkev, ale aj nemeckú, švajčiarsku… Práve tak liberáli umožnili zahniezdiť sa francúzskej revolúcii tým, že podali ruky tým, ktorí nezdieľali ich zásady.
IN: Syllabus v centre krízy Cirkvi (prednáška abp. Lefebvra), Ecône 1990
