Úryvok z komentára P. Szymona Bańku FSSPX k Spoločnému komuniké generálnych predstavených tzv. tradičných inštitútov (český preklad tu). V texte je zachovaný charakter hovoreného slova.
Možnože nezanedbateľná časť kňazov patriacich do týchto inštitútov mala trochu iný prístup – možno niektorí viac odmietali určité pokoncilové reformy. Bezpochyby možno povedať, že časť kňazov mohla ísť do týchto inštitútov s podobnou motiváciou. Avšak vo všeobecnosti je toto vyhlásenie jasným signálom, že pre takýchto kňazov v daných inštitútoch nie je miesto. Predstavení všetkých týchto inštitútov padajú na kolená pred pápežom a prosia o zmilovanie hovoriac: „pozrite, my sme ešte koncilovejší ako samotný koncil, my ľúbime exhortáciu Amoris laetitia, my sa stotožňujeme s týmto všetkým, zmilujte sa nad nami“. To je kolaborantské stanovisko…
Nechcem týmto porovnaním nikoho uraziť, avšak z tejto deklarácie to vyplýva. Hovorím o kolaborantoch z toho dôvodu, nakoľko tieto inštitúty sa tvárili ako tradičné. Pretože predtým verejne nedeklarovali, že majú takú silnú náklonnosť voči súčasnému magistériu, že Amoris laetitia je super, že pokoncilové magistérium je úžasné. Nie, takéto vyhlásenia predtým nemali. Skôr vytvárali dojem, že možno konštruktívne kritizovať koncilové a pokoncilové magistérium. Teda sa tvárili ako tradičné inštitúty naviazané na tradičnú liturgiu, čo vytváralo dojem, že máme dočinenia s akousi „tradíciou“.
Avšak v momente ohrozenia masky odpadávajú. Všetky ich previazania s tradíciou sa zdajú byť len fasádou, minimálne očami predstavených, ktorí sa podpísali pod túto deklaráciu: „ľúbime tradíciu, lebo je to niečo pekné, ale v skutočnosti pokoncilové magistérium je super a my to všetko uznávame, sme megapokonciloví, zmilujte sa nad nami, veď toľko hovoríte o tom milosrdenstve, všetkých doň zahŕňate...“
Odvolávanie sa na nešťastnú Amoris laetitia, čo je dokument, ktorý otvára brány svätému prijímaniu pre ľudí žijúcich v stave permanentného cudzoložstva, v tom kontexte prosenia o zmilovanie nad osobami previazanými s „tradičnými“ inštitútmi, je desivé. Je to akoby sa stavali do role odsúdených a utláčaných v Cirkvi, akoby sa porovnávali s tými, ktorí žijú v stave permanentného cudzoložstva. „Keď si oni zaslúžia milosrdenstvo, tak my tiež!“ Je to desivé, že tie osoby, ktoré sa predstavovali ako nejakí obrancovia tradície, teraz padajú na kolená a snažia sa prezentovať ako megapokonciloví, že vlastne Amoris laetitia je to, čo oni tak veľmi ľúbia. Oni totiž nielenže verejne deklarujú naviazanosť na pokoncilové magistérium, ale aj citujú z tohto dokumentu, ktorý odhadzuje všetky masky.
Toto vyhlásenie poukazuje tiež na to, ako veľmi sa odlišuje naše stanovisko (stanovisko FSSPX) od stanoviska týchto inštitútov. Na pripomenutie: my tvrdíme, že modernisti, o ktorých hovorí sv. Pius X., sa snažili vojsť do Cirkvi a postupne, pomaly, pochodom cez inštitúcie, chceli meniť cirkevnú mentalitu, doktrínu a morálnu teológiu. O tom, že táto ich akcia prebieha, hovoria pápeži na prelome 19. a 20. storočia. Bratstvo tvrdí, že to, čo sa v Cirkvi deje od druhej polovice 20. storočia je ovocím toho, o čom predtým hovorili pápeži. Teda ide o infiltráciu cirkevných štruktúr, o prácu „zdola nahor“ v réžii modernistov, ktorí chceli zmeniť teológiu. V obraze Cirkvi po DVK zreteľne vidieť stopy modernistickej herézy. Vidieť, že táto heréza vchádza do mnohých sfér Cirkvi a zanecháva tam svoje stopy. Takto vysvetľuje Bratstvo to, čo sa deje v Cirkvi a myslím, že máme najlepšie dôvody to tvrdiť.
Všetky tieto prejavy herézy modernizmu, ktorá vošla do Cirkvi, je potrebné čo najakútnejšie a najradikálnejšie z Cirkvi odstrániť. Bludy odsúdené sv. pápežom Piom X. ako znôžka všetkých heréz je potrebné bez ľútosti vyplieniť. Samozrejme, je potrebné bez ľútosti vyplieniť bludy, nie ľudí. Tie pozostatky, tie znôžky, to všetko, čo táto heréza vniesla do Cirkvi, je potrebné zničiť. To je nevyhnutne potrebné k tomu, aby sa situácia v Cirkvi napravila, aby začala Cirkev normálne fungovať. Jedným z prejavov modernistickej herézy je liturgická „reforma“. Je to vec, ktorá je úplne v prvej línii čo sa týka potrebných zmien. To je naše stanovisko: Cirkev treba očistiť od herézy modernizmu, ktorá sa do nej vkráda a pácha ohromné škody. Teológiu, život Cirkvi, disciplínu, liturgiu treba očistiť od príznakov herézy modernizmu.
Aké stanovisko vo svojom vyhlásení deklarujú predstavení tzv. tradičných inštitútov? Deklarujú stanovisko, že: „všetko v Cirkvi je super, problémom sme my. Vrúcne prosíme o trpezlivosť a milosrdenstvo, všetko akceptujeme, všetko je v poriadku, odpusťte nám naše sklony, že sa nám páči tradičná liturgia, prepáčte nám, prosíme o milosrdenstvo a o trpezlivosť.“
Podľa môjho názoru ide o neslávny koniec týchto inštitútov. Dalo sa odísť so cťou, dalo sa povedať: bojovali sme o vieru, robili sme, čo sme mohli, chceli sme naše životy oddať službe Cirkvi, no nevyšlo to, zničili nás, zvažujeme, čo budeme robiť ďalej. Tie inštitúty nezvolili túto cestu. Vybrali si cestu padnutia na kolená, ale nielen padnutia na kolená, ale tiež vzdania sa toho, čo je najcennejšie, katolíckej viery. Akceptácia celého pokoncilového magistéria, citovanie Amoris laetitia, celá tá servilita, to všetko je podľa mňa neslávny koniec týchto inštitútov.
Netvrdím, že vidím do duší týchto ľudí a že poznám ich vnútorný stav. Neviem, aký je ich duševný stav, neviem aké sú ich motivácie, aké sú ich úmysly. Ja môžem hodnotiť jedine to, čo bolo navonok publikované a myslím si, že toto vyhlásenie je hlasom neslávnej smrti kolaboranta, teda niekoho, kto sa rozhodol spolupracovať s nejakou vládou. Trochu akoby navzdory sebe samému, trochu tiež pred časom kritizujúc určité rozhodnutia a elementy pokoncilového magistéria – takto začínal ten náš kolaborant a skončil na kolenách, prosiac o ľútosť a akceptujúc všetko.
celý komentár v poľštine TU
preklad MiDi
