Drahí členovia a priatelia Bratstva sv. Pia X!
Motu proprio Traditionis custodes a jeho sprievodný list spôsobili hlboký rozruch v takzvanom tradicionalistickom svete. Logicky možno dospieť k záveru, že éra hermeneutiky kontinuity s jej nejednoznačnosťami, ilúziami a márnym úsilím skončila dramatickým spôsobom, preškrtnutá jediným ťahom pera. Tieto rozhodné kroky sa priamo netýkajú Bratstva svätého Pia X., ale mali by nám poskytnúť príležitosť na hlbokú reflexiu. S odstupom by sme si mali položiť otázku, ktorá je zároveň nová aj stará: prečo je po päťdesiatich rokoch tridentská sv. omša stále predmetom nezhody?
Predovšetkým musíme pamätať na to, že svätá omša je pokračovaním najťažšieho boja, aký sa kedy odohral: vojny medzi Kráľovstvom Božím a kráľovstvom satana, ktorá vyvrcholila triumfom nášho Pána na Kalvárii. Pán Ježiš sa stal človekom, aby otočil túto vojnu a vyhral v nej. Keďže toto víťazstvo bolo dosiahnuté skrze kríž a krv, je pochopiteľné, že jeho udržanie takisto prebieha prostredníctvom bojov a konfliktov. Každý kresťan je povolaný do tohto boja: náš Pán nám to pripomína, keď hovorí, že neprišiel "poslať mier, ale meč" (Mt 10,34). Nie je teda prekvapením, že svätá omša všetkých čias, ktorá dokonalým spôsobom vyjadruje konečné víťazstvo nášho Pána nad hriechom prostredníctvom Jeho vykupiteľskej obety, je sama osebe znakom nezhody.
Ale prečo sa táto omša stala znakom sporu v samotnej Cirkvi? Odpoveď je prostá a čoraz jasnejšia. Po päťdesiatich rokoch sa rôzne elementy, ktoré ju potvrdzujú, stali samozrejmé pre všetkých kresťanov dobrej vôle: Tridentská sv. omša vyjadruje a definuje kresťanský život a následne víziu Cirkvi absolútne nezlučiteľnú s ekleziológiou, ktorá sa zrodila na Druhom vatikánskom koncile. Tento problém sa netýka len liturgie, estetiky alebo čisto formálnych otázok, ale týka sa aj doktríny, morálky, spirituality, ekleziológie a liturgie. Jedným slovom, je to otázka týkajúca sa bez výnimky všetkých aspektov života Cirkvi – je to otázka viery.
Na jednej strane máme omšu všetkých čias, zástavu Cirkvi, ktorá sa stavia proti svetu a je si istá víťazstvom, pretože jej boje sú jednoducho pokračovaním boja, ktorý náš Pán viedol, aby zničil hriech a kráľovstvo satana. Práve cez svätú omšu a v rámci svätej omše Ježiš Kristus začleňuje kresťanské duše do svojho boja, aby sa podieľali ako na mukách jeho kríža, tak aj na jeho triumfe. Z toho všetkého podstatne vyplýva pojem kresťanského života plného boja s duchom obetovania a nadprirodzenej nádeje.
Na druhej strane máme omšu Pavla VI., produkt tej Cirkvi, ktorá chce žiť v harmónii so svetom a poslúchať jeho vrtochy; Cirkvi, ktorá v konečnom dôsledku už nemusí bojovať proti tomuto svetu, pretože mu už nemá čo vytýkať; Cirkvi, ktorá už neučí, pretože počúva mocnosti tohto sveta; Cirkvi, ktorá už nepotrebuje obetu nášho Spasiteľa, pretože po strate poňatia hriechu, nemá už za čo činiť pokánie; Cirkvi, ktorá odmietla misiu návratu univerzálneho kráľovstva nášho Pána, pretože chce prispieť k stvoreniu lepšieho sveta, slobodnejšieho, rovnostárskeho, ekologicky zodpovedného, užívajúc výlučne ľudské prostriedky. Tejto humanistickej misii, na ktorú sa podujali ľudia v Cirkvi, musí nevyhnutne zodpovedať rovnako humanistická liturgia, pozbavená odkazov na posvätno.
Bitka, ktorá sa za posledných päťdesiat rokov točila okolo dvoch rítov, a ktorej významným momentom bol 16. júl, nie je bežným konfiliktom. Je to vojna medzi dvoma rôznymi a protichodnými víziami Cirkvi a kresťanského života, ktoré sú nezmieriteľné. Parafrázujúc svätého Augistína, možno povedať, že dve omše stavajú dve mestá: omša všetkých čias postavila kresťanské mesto a nová omša chce vybudovať mesto humanistické a sekularizované.
Ak dobrotivý Boh toto všetko dopúšta, je to rozhodne pre väčšie dobro. V prvom rade pre nás, ktorí máme nezaslúžené šťastie poznať tridentskú sv. omšu a čerpať z nej. Vlastníme poklad, ktorého hodnotu si nie vždy vážime a ktorý možno príliš zachovávame len zo zvyku. Keď sa niečo vzácne stane predmetom útokov a pohŕdania, väčšmi si začíname vážiť jeho skutočnú hodnotu. Nech tento „šok“ vyvolaný drsnosťou oficiálnych textov z 16. júla slúži pre obnovu, prehĺbenie a opätovné objavenie našej oddanosti tridentskej sv. omši! Táto omša – naša omša – musí byť pre nás skutočne ako vzácna perla z Evanjelia, kvôli ktorej sme ochotní všetkého sa zrieknuť a všetko pre ňu obetovať. Ten, kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden, aby ju slúžil. Ten, kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby zostala zachovaná, nie je hoden účasti na nej.
Toto by mala byť naša prvá reakcia na udalosti, ktoré práve otriasli Cirkvou. Naša reakcia, ako katolíckych kňazov a veriacich, musí byť omnoho hlbšia a oveľa ďalekosiahlejšia než všetky tie komentáre plné nepokoja, a niekedy aj beznádeje.
Náš Dobrotivý Boh má určite iný zámer, keď dopustil tento útok na tridentskú sv. omšu. Nikto nemôže pochybovať o tom, že v posledných rokoch veľa kňazov a veriacich objavilo túto sv. omšu a že vďaka nej spoznali nový duchovný a morálny horizont, ktorý otvoril dvere pre posvätenie ich duší. Najnovšie prijaté rozhodnutia proti sv. omši prinútia tieto duše, aby vyvodili všetky následky z toho, čo objavili: teraz si musia vybrať, s pomocou prostriedkov rozlišovania, ktoré majú k dispozícii, to, čo sa očakáva od každého dobre formovaného katolíckeho svedomia. Veľa duší sa ocitne tvárou v tvár dôležitej voľbe, ktorá ovplyvní ich vieru, pretože – opakujeme – najsvätejšia obeta svätej omše je najvyšším vyjadrením doktrinálneho a morálneho univerza. Je to teda otázka prijatia katolíckej viery v celom jej rozsahu a prostredníctvom nej nášho Pána, Ježiša Krista, Jeho Kríž, Jeho obetu a Jeho všeobecný kráľovský majestát. Je to otázka voľby Jeho Krvi, nasledovania Ukrižovaného do konca úplnou, radikálnou a neochvejnou vernosťou.
Bratstvo sv. Pia X. má povinnosť pomáhať všetkým tým dušiam, ktoré sú momentálne v obavách a sú zmätené. Poprvé, máme povinnosť ich ubezpečiť, že Tridentská sv. omša sa nikdy nestratí z povrchu zemského. Toto je absolútne nevyhnutný znak nádeje. A čo viac, každý z nás – či kňaz, alebo veriaci, im musí podať pomocnú dlaň, pretože ten, kto sa nechce deliť s bohatstvom, ktoré užíva, je – po pravde povedané – nehodný toho bohatstva. Len takým spôsobom môžeme skutočne milovať duše a Cirkev. Každá duša, ktorú získame pre kríž nášho Pána a nesmiernu lásku, ktorú zjavil vo svojej obeti, bude dušou skutočne získanou pre Jeho Cirkev a pre tú lásku, ktorá ju oživuje, a ktorá musí byť našou, hlavne v týchto časoch.
Tieto úmysly porúčame Sedembolestnej Panne Márii, pretože nikto neprenikol hlbšie do tajomstiev obety nášho Pána a Jeho víťazstva na kríži, než Ona; nikto nebol tak dôverne spojený s utrpením a triumfom nášho Pána ako Božia Matka. Do Jej rúk zveril Kristus celú Cirkev, a teda je to Ona, ktorej bola zverená najcennejšia vec katolíckej Cirkvi – testament nášho Pána - obeta svätej Omše.
Ale prečo sa táto omša stala znakom sporu v samotnej Cirkvi? Odpoveď je prostá a čoraz jasnejšia. Po päťdesiatich rokoch sa rôzne elementy, ktoré ju potvrdzujú, stali samozrejmé pre všetkých kresťanov dobrej vôle: Tridentská sv. omša vyjadruje a definuje kresťanský život a následne víziu Cirkvi absolútne nezlučiteľnú s ekleziológiou, ktorá sa zrodila na Druhom vatikánskom koncile. Tento problém sa netýka len liturgie, estetiky alebo čisto formálnych otázok, ale týka sa aj doktríny, morálky, spirituality, ekleziológie a liturgie. Jedným slovom, je to otázka týkajúca sa bez výnimky všetkých aspektov života Cirkvi – je to otázka viery.
Na jednej strane máme omšu všetkých čias, zástavu Cirkvi, ktorá sa stavia proti svetu a je si istá víťazstvom, pretože jej boje sú jednoducho pokračovaním boja, ktorý náš Pán viedol, aby zničil hriech a kráľovstvo satana. Práve cez svätú omšu a v rámci svätej omše Ježiš Kristus začleňuje kresťanské duše do svojho boja, aby sa podieľali ako na mukách jeho kríža, tak aj na jeho triumfe. Z toho všetkého podstatne vyplýva pojem kresťanského života plného boja s duchom obetovania a nadprirodzenej nádeje.
Na druhej strane máme omšu Pavla VI., produkt tej Cirkvi, ktorá chce žiť v harmónii so svetom a poslúchať jeho vrtochy; Cirkvi, ktorá v konečnom dôsledku už nemusí bojovať proti tomuto svetu, pretože mu už nemá čo vytýkať; Cirkvi, ktorá už neučí, pretože počúva mocnosti tohto sveta; Cirkvi, ktorá už nepotrebuje obetu nášho Spasiteľa, pretože po strate poňatia hriechu, nemá už za čo činiť pokánie; Cirkvi, ktorá odmietla misiu návratu univerzálneho kráľovstva nášho Pána, pretože chce prispieť k stvoreniu lepšieho sveta, slobodnejšieho, rovnostárskeho, ekologicky zodpovedného, užívajúc výlučne ľudské prostriedky. Tejto humanistickej misii, na ktorú sa podujali ľudia v Cirkvi, musí nevyhnutne zodpovedať rovnako humanistická liturgia, pozbavená odkazov na posvätno.
Bitka, ktorá sa za posledných päťdesiat rokov točila okolo dvoch rítov, a ktorej významným momentom bol 16. júl, nie je bežným konfiliktom. Je to vojna medzi dvoma rôznymi a protichodnými víziami Cirkvi a kresťanského života, ktoré sú nezmieriteľné. Parafrázujúc svätého Augistína, možno povedať, že dve omše stavajú dve mestá: omša všetkých čias postavila kresťanské mesto a nová omša chce vybudovať mesto humanistické a sekularizované.
Ak dobrotivý Boh toto všetko dopúšta, je to rozhodne pre väčšie dobro. V prvom rade pre nás, ktorí máme nezaslúžené šťastie poznať tridentskú sv. omšu a čerpať z nej. Vlastníme poklad, ktorého hodnotu si nie vždy vážime a ktorý možno príliš zachovávame len zo zvyku. Keď sa niečo vzácne stane predmetom útokov a pohŕdania, väčšmi si začíname vážiť jeho skutočnú hodnotu. Nech tento „šok“ vyvolaný drsnosťou oficiálnych textov z 16. júla slúži pre obnovu, prehĺbenie a opätovné objavenie našej oddanosti tridentskej sv. omši! Táto omša – naša omša – musí byť pre nás skutočne ako vzácna perla z Evanjelia, kvôli ktorej sme ochotní všetkého sa zrieknuť a všetko pre ňu obetovať. Ten, kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden, aby ju slúžil. Ten, kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby zostala zachovaná, nie je hoden účasti na nej.
Toto by mala byť naša prvá reakcia na udalosti, ktoré práve otriasli Cirkvou. Naša reakcia, ako katolíckych kňazov a veriacich, musí byť omnoho hlbšia a oveľa ďalekosiahlejšia než všetky tie komentáre plné nepokoja, a niekedy aj beznádeje.
Náš Dobrotivý Boh má určite iný zámer, keď dopustil tento útok na tridentskú sv. omšu. Nikto nemôže pochybovať o tom, že v posledných rokoch veľa kňazov a veriacich objavilo túto sv. omšu a že vďaka nej spoznali nový duchovný a morálny horizont, ktorý otvoril dvere pre posvätenie ich duší. Najnovšie prijaté rozhodnutia proti sv. omši prinútia tieto duše, aby vyvodili všetky následky z toho, čo objavili: teraz si musia vybrať, s pomocou prostriedkov rozlišovania, ktoré majú k dispozícii, to, čo sa očakáva od každého dobre formovaného katolíckeho svedomia. Veľa duší sa ocitne tvárou v tvár dôležitej voľbe, ktorá ovplyvní ich vieru, pretože – opakujeme – najsvätejšia obeta svätej omše je najvyšším vyjadrením doktrinálneho a morálneho univerza. Je to teda otázka prijatia katolíckej viery v celom jej rozsahu a prostredníctvom nej nášho Pána, Ježiša Krista, Jeho Kríž, Jeho obetu a Jeho všeobecný kráľovský majestát. Je to otázka voľby Jeho Krvi, nasledovania Ukrižovaného do konca úplnou, radikálnou a neochvejnou vernosťou.
Bratstvo sv. Pia X. má povinnosť pomáhať všetkým tým dušiam, ktoré sú momentálne v obavách a sú zmätené. Poprvé, máme povinnosť ich ubezpečiť, že Tridentská sv. omša sa nikdy nestratí z povrchu zemského. Toto je absolútne nevyhnutný znak nádeje. A čo viac, každý z nás – či kňaz, alebo veriaci, im musí podať pomocnú dlaň, pretože ten, kto sa nechce deliť s bohatstvom, ktoré užíva, je – po pravde povedané – nehodný toho bohatstva. Len takým spôsobom môžeme skutočne milovať duše a Cirkev. Každá duša, ktorú získame pre kríž nášho Pána a nesmiernu lásku, ktorú zjavil vo svojej obeti, bude dušou skutočne získanou pre Jeho Cirkev a pre tú lásku, ktorá ju oživuje, a ktorá musí byť našou, hlavne v týchto časoch.
Tieto úmysly porúčame Sedembolestnej Panne Márii, pretože nikto neprenikol hlbšie do tajomstiev obety nášho Pána a Jeho víťazstva na kríži, než Ona; nikto nebol tak dôverne spojený s utrpením a triumfom nášho Pána ako Božia Matka. Do Jej rúk zveril Kristus celú Cirkev, a teda je to Ona, ktorej bola zverená najcennejšia vec katolíckej Cirkvi – testament nášho Pána - obeta svätej Omše.
Menzigen, 22. júla 2021,
na sviatok sv. Márie Magdalény,
Don Davide Pagliarani FSSPX, generálny predstavený
preložili Kika a MiDi
(fsspx.news)
