Zdravá filozofia svätého Tomáša Akvinského
Chápete, že k tomu, aby som premohol subjektivizmus a racionalizmus, ktoré predstavujú základ liberálnych bludov sa nebudem obracať k novodobým filozofiám,ktoré sú práve subjektivizmom a racionalizmom skazené. Filozofia všetkých dôb Philosophia perenis a obzvlášť metafyzika si neberie za predmet svojho bádania ani subjekt, ani jeho poznanie, ani jeho túžby. Objektom je sama podstata veci. To, čo je. To znamená skutočné Bytie s jeho zákonmi a princípmi, ktoré nám odkrýva naše najspontánnejšie poznanie. A v jej čele prirodzená múdrosť, ktorá je filozofiou, nás vedie cez theodiceu, alebo teológiu prirodzene k Bytiu par excellence, k Bytiu, ktoré existuje samo o sebe. Samozrejme, že zdravý úsudok podopretý, umocnený a povznesený pravdami viery nás vedie k tomu, aby sme toto prvé Bytie postavili na vrchol veci podľa uvedenej definície „Ego sum, qui sum“ (Exod.3,14): „Som, ktorý som.“ Viete iste, že Boh Mojžišovi, ktorý sa pýtal na Jeho meno, odpovedal: „Som, ktorý som.“, čo znamená: Som, ten, ktorý existuje sám v sebe. Skrze seba dostávam existenciu, vďaka sebe.
Uvažujeme preto o tomto Bytí, ktoré existuje skrze seba samo, ktoré nedostalo existenciu, ale má ju vďaka sebe samotnému. On je „ens a se“: Bytie samo o sebe, na rozdiel od všetkých ostatných bytí, ktoré sú „ens ab alio“: existujú vďaka inej existencii, vďaka daru existencie od Boha! Môžeme nad tým meditovať celé hodiny. Je to tak ohromujúce a tak nepredstaviteľné. Dostávať existenciu vďaka sebe samému znamená žiť od večnosti, to znamená byť večný. Ten, čo má existenciu vďaka sebe samému, nikdy nemohol byť bez toho, aby neexistoval. Bytie ho nikdy neopustilo. On stále je, On stále bol a bude.
V akej pokore nás udržuje uvažovanie o týchto veciach. Musíme si uvedomiť svoju ničotu, ktorou sme v Božích očiach. „Som, ktorý som a ty si, ktorý nie si!“ povedal Pán Ježiš istej svätej duši. Aké je to pravdivé. Čím viac človek preniká týmito zásadami najjednoduchšej filozofie, tým lepšie zaujíma svoje skutočné miesto pred Bohom.
Samotné vyslovenie faktu: Ja som „ab alio“, Boh je „ens a se“. Ja mám počiatok, Boh je večný. Aký strašný rozdiel, aká priepasť! A čo viac, toto malé bytie, ktoré dostalo svoju existenciu od Boha, že by malo mať moc obmedzovať Božiu slávu? Ono, že by malo skutočne právo na to povedať: „Máš právo na to a na to, ale nie viac?!“ Kraľuj si v ľudských srdciach a v sakristiách, v kaplnkách, to áno, ale na ulici a do spoločnosti to nie, tam nemôžeš? Aká je to domýšľavosť? A naviac, azda toto malé bytie „ab alio“ má právo k tomu reformovať a opravovať Božie plány, meniť veci, aby boli niečím iným, než tým, čím ich učinil Boh? Azda to úbohé bytie „ab alio“ má právo, aby menilo ustanovenia, ktoré Boh vo svojej všemohúcnosti a múdrosti ustanovil pre každé bytie a obzvlášť pre človeka a pre ľudskú spoločnosť? Azda k tomu má právo, podľa svojich vrtochov hovoriť: Som slobodný? Aká to trúfalosť! Akú absurdnosť predstavuje táto vzbura liberalizmu. Pozrime sa na to akou vážnou vecou je potreba zdravej filozofie a čo je stým spojené, základné poznatky o prirodzenom a nadprirodzenom poriadku, o poriadku spoločenskom, politickom. Z toho dôvodu je náuka svätého Tomáša absolútne nezastupiteľná. Neodopriem si, aby som Vám nezacitoval z encykliky Leva XIII. Aeterni Patris zo dňa 4. 8. 1879:
„Doctor angelicus premyslel filozofické dôsledky spočívajúce v základoch a samotnej podstate veci: to je veľkosť jeho zásad, ktoré obsahujú vo svojej podstate pre všetkých učiteľov dostatočne bohatý materiál k hojnému spracovaniu, ktorý bude dokončený v časoch budúcich.Pokračujúc v tomto procese potierania bludov dosiahol veľký doktor dvojitého výsledku. Odstránil všetky bludy minulých dôb a taktiež poskytol dostatočnú výzbroj k tomu, aby sme potreli bludy, ktoré ešte bezpochyby v budúcnosti povstanú.“
Už Lev XIII. si obzvlášť veľmi prial používanie liečebného pôsobenia tomistickej filozofie proti bludom súčasného liberalizmu:
„Veľké nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje ako rodinu, tak svetskú spoločnosť z dôvodu perverzných názorov je pre nás všetkých zrejmé. Iste by v rodinách i v spoločnosti bolo väčšieho pokoja a bezpečia, keby sa na akadémiách a v školách učilo zdravšie učenie, ktoré je viac v zhode s cirkevným učením, také učenie, ktoré sa nachádza v diele sv. Tomáša Akvinského. To, čo nás sv. Tomáš učí o pravdivej povahe slobody, ktorá v našich časoch degeneruje v neviazanosti, na tému božského pôvodu moci, na tému práva a jeho moci, na témy rodičovstva a spravodlivej moci monarchov, na tému poslušnosti náležiacej najvyššej moci, na tému obojstranného milosrdenstva, ktoré musí vládnuť medzi ľuďmi – to, čo on hovorí k týmto uvedeným a iným témam predstavuje ohromnú a neprekonateľnú silu, ktorá môže zbúrať princípy nového práva, plného rôzneho nebezpečia, ako vieme pre verejný poriadok a dobro.“
Zdravá teológia, tak isto svätého Tomáša
Okrem prirodzenej múdrosti, čiže zdravej filozofie ten, kto túži uchrániť sa pred liberalizmom, musí poznať nadprirodzenú vedu, ktorou je teológia. Preto Cirkev s cieľom dosiahnutia dôkladnej znalosti nadprirodzeného poriadku vecí odporúča predovšetkým filozofiu svätého Tomáša. Práve pre Summu theologicu svätého Tomáša Akvinského sa rozhodli svätí otcovia tridentského koncilu, aby bola umiestnená uprostred svätého zhromaždenia súčasne s Písmom Svätým a dekrétmi pápežov, otvorená na samotnom oltári tak, aby bolo možné z nich čerpať rady, dôvody a výroky. Práve školou svätého Tomáša rozohnal tridentský koncil prvé mraky rodiaceho sa naturalizmu.
Kto lepšie ukázal než svätý Tomáš, že nadprirodzený poriadok nekonečne prekračuje výsady prirodzeného poriadku? Svätý Tomáš nám ukazuje, (tu na zemi to všetko môžeme pochopiť iba v zahmlenom zrkadle viery) ako Náš Pán skrz Jeho Výkupnú Obeť, vďaka svojim zásluhám, povzniesol prirodzenosť vykúpených, skrze jeho posväcujúcu milosť, skrze krst a iné sviatosti, skrze obeť svätej omše. Dobrá znalosť tejto teológie pôsobí, že v nás rastie duch viery, to znamená viery a postojov zodpovedajúcim životu z viery.
V božskom vyznaní, pokiaľ niekto skutočne vlastní vieru, vlastní taktiež výhody z nej plynúce. Jasne povedané – obviňujeme celú novú liturgickú reformu z toho, že vytvára nové postoje, ktoré nie sú postojmi viery. Reforma nám vnucuje naturalistické a humanistické vyznanie. Práve preto sa ľudia už boja pokľaknúť. Nechcú už prejavovať adoratívny postoj, ktorý náleží Bohu. Túžia zredukovať sacrum na profanum. To je tá najviac pociťovaná vec pre ľudí, ktorí majú kontakt s novou liturgiou. Vidia, že je nudná, že ich nepovznáša na duchu a neobsahuje už žiadne tajomstvá.
Zdravá teológia posilňuje naše presvedčenie viery: Náš Pán Ježiš Kristus je Boh – to je ústredná pravda viery: Božstvo Nášho Pána Ježiša Krista. Potom slúžime nášmu Pánovi ako Bohu a nie ako obyčajnému človeku. Boli sme bezpochyby posvätení jeho človečenstvom, skrze jeho milosť posväcujúcu, ktorá napĺňala jeho svätú dušu. To sú dôvody, kvôli ktorým máme mať neskonalú úctu k jeho svätému Človečenstvu. V súčasnosti nás ohrozuje pretvorenie nášho Pána na obyčajného človeka, neobyčajného človeka, iste, supermana, ale nie Božieho Syna. Cez to všetko pokiaľ On je skutočne Bohom vo zhode s tým, ako nás to učí viera, potom sa všetko musí zmeniť. Lebo od tejto chvíle je on Majster všetkých vecí. V takomto prípade plynú z jeho božstva ďalšie následky. Musíme mu priznať všetky atribúty, ktoré teológia priznáva Bohu: Jeho všemohúcnosť, Jeho všadeprítomnosť, Jeho neustálu nadradenú príčinnosť všetkého, voči všetkým veciam, ktoré existujú, keďže On je Zdrojom existencie bytia – tak všetko sa vzťahuje k Nemu, k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. V súvislosti s tým Jemu náleží zvrchovanosť nad všetkými vecami. On zo svojej prirodzenosti je Kráľom, Kráľom všehomíra. A žiadne stvorenie, osoba, alebo spoločnosť, nemôže uniknúť pred Jeho vládou, Jeho suverénnou mocou, Jeho suverénnou milosťou:
„Lebo všetko bolo stvorené v Ňom: i to čo je v nebi, i to čo je na zemi, veci viditeľné i neviditeľné, nech sú to Tróny, alebo Panstvá, nech sú to Kniežatstvá alebo Mocnosti. Všetko je stvorené skrz Neho a pre Neho. A On je predovšetkým a všetko stojí v Ňom. On je hlavou tela (to jest) Cirkvi; lebo On je počiatok, prvorodený z mŕtvych (vstalých), aby vo všetkom mal prednosť. Lebo zapáčilo sa (Otcovi), aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrz Neho zmieril so sebou všetko, upokojil skrze krv kríža Jeho i čo je na zemi i na nebi. (Svätý Pavol Kolosanom 1, 16-21)
Preto z prvej pravdy viery, Božstva Nášho Pána Ježiša Krista, vyvodzuje sa druhá pravda viery: Jeho kraľovanie a zvlášť Jeho kráľovstvo v spoločnostiach a taktiež poslušnosť vôli Ježiša Krista, podriadenosť svetského práva, ktoré musí byť usporiadané podľa práva Nášho Pána Ježiša Krista. A dokonca viac. Náš Pán Ježiš Kristus túži po spáse duší nie nepriamo, ale skutočne, pomocou svetskej kresťanskej spoločnosti, úplne oddanej evanjeliu, ktorá je usporiadaná podľa Jeho spasiteľského plánu a predstavuje časný nástroj tohto plánu. Od tejto chvíle, čo môže byť viac spravodlivé, viac nutné, než svetské právo, ktoré je vo zhode s právom Ježiša Krista a ktoré trestá s celou prísnosťou trestov tých, ktorí prestupujú zákony Ježiša Krista vo veciach verejných a spoločenských? Presne chápané, to je presné ponímanie náboženskej slobody, slobodomurárskej slobody a taktiež slobody II. vatikánskeho koncilu, ktorá chce odstrániť obmedzovanie ľudí. Ale to je predsa úpadok kresťanského spoločenského poriadku. Azda si Náš Pán praje niečo iné okrem toho, aby Jeho vykupiteľská obeť prenikla celú svetskú spoločnosť? Čo je to kresťanská civilizácia, čo je to kresťanstvo, ak nie vtelenie Kríža Nášho Pána Ježiša Krista do života celej spoločnosti? Práve to nazývame spoločenskou vládou Nášho Pána. Dnes tvárou v tvár liberalizmu, musíme práve tieto pravdy hlásať s o to väčším zápalom. Následná, druhá konzekvencia Božstva Ježiša Krista je fakt, že Jeho Vykúpenie nie je jedna z možností dosiahnutia večného života! On je tou jedinou Cestou, Pravdou a Životom! On je Brána. On sám hovorí týmto spôsobom:
„Ja som bránou ku ovciam. Všetci, ktorí vstúpili predo mnou, sú zlodeji a lotri, ale ovce nepočuli ich. Ja som brána. Ak niekto vojde skrz mňa, bude zachovaný; a vojde i vyjde a nájde pastvu.“ (Jn. 10, 7-9)
On je jedinou cestou spásy pre každého človeka. Svätý Peter oznamuje:
„Nie je v nikom inom spásy; lebo nie je iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk. ap. 4, 12)
Preto je v našej dobe nutné tieto pravdy čo najviac zdôrazňovať, tvárou v tvár dnešného falošného ekumenizmu liberálnej povahy, ktorý presvedčuje masy o tom, že hodnoty spasenia sú v každom náboženstve. A že je to jedine otázka ich rozvíjania. Pokiaľ je to tak, potom k čomu boli dobrí misionári? Práve preto, že mimo Krista nieto spásy, je Cirkev oživovaná misijným duchom, duchom podmaňovania, ktorý je mimoriadnym duchom viery.
Právo
K filozofii a theológii je potrebné pripojiť tretiu disciplínu, ktorá premení veľké pravdy prirodzeného i nadprirodzeného poriadku v právne zásady. Liberalizmus fakticky i vo svojej najumiernenejšej forme hlása ľudské práva bez Boha. Neexistuje nič nutnejšieho pre katolíckeho právnika, než aby ľudské práva ľudí žijúcich v spoločnosti boli opäť postavené na povinnostiach ľudí k Bohu, na zákonoch Božích. Po pravde povedané, existujú iba také práva ľudí, ktoré pomáhajú ľuďom podriadiť sa Božím zákonom!
Túto pravdu vyslovuje tvrdenie, právo prikazovacie, že právo svetské sa musí opierať o právo prirodzené. Pápež Pius XII. trval na tejto zásade, proti bludu právneho pozitivizmu, ktoré robí z (ľubovôle) arbitrážnej vôle človeka prameň práva.
Je taktiež nadprirodzené právo: právo Ježiša Krista a Jeho Cirkvi, právo duší vykúpených Jeho krvou. Zákony Cirkvi a kresťanských duší ohľadom štátu tvorí to, čo sme nazvali verejným právom Cirkvi. Táto náuka bola prakticky zničená koncilovou deklaráciou o náboženskej slobode ako som sa pokúšal vysvetliť. Dnes nie je nič nutnejšieho než výučba nového verejného práva Cirkvi, ktorá zavádza veľké zásady riadiace vzťahy štátu a Cirkvi. Na túto tému odporúčam obzvlášť prednášky Institutiones juris publici ecclesiatici kardinála Ottavianiho, alebo práce Ecclesiae et status, fontes selecti Giovanniho Lo Grasso S. J. Obzvlášť to druhé dielo obsahuje všetky dokumenty od štvrtého do dvanásteho storočia, liberálmi nedoceňované, alebo odhodené do zabudnutia.
Na koniec nezabudnime, že nevyčerpateľným zdrojom práva Cirkvi sú dejiny Cirkvi: postoje prvých kresťanských vládcov a panovníkov, ktorí v štvrtom storočí prepožičiavali meč do služieb duchovnej vlády Cirkvi a sú nepretržite velebení Cirkvou. Alebo odvážny odpor zo strany biskupov a pápežov proti kniežatám uzurpujúcim si duchovnú moc v priebehu vekov. To je jednoducho dogma uvedená do praxe. Predstavuje to najzásadnejšie odmietnutie celého liberalizmu: liberalizmu revolučných prenasledovateľov Cirkvi a taktiež omnoho zradnejších tzv. liberálnych katolíkov.
(Msgr. Marcel Lefebvre: Zosadili Ho z trónu)
